Štvrté pravidlo na ceste osvietenia

Rafinovanosť zla je v tom, že sa dokonale prispôsobuje nášmu duchovnému stavu. Obrazy démona z hororov a filmov sú výplodom ľudskej fantázie. Démon je však veľmi inteligentná bytosť. Aj preto Pavol o ňom hovorí ako o "anjelovi svetla" (2Kor111,14), voči ktorému musíme byť obozretní.

____________________________________________________________

Spojenie zlého ducha so svetlom nachádzame v Biblii v rôznych kontextoch (napr. Iz 14,12; Zj 9,1). Pravé svetlo sa však týka len Ježiša (Jn 1,9). Démon sa však len ako svetlo javí, aby zmiatol človeka. Ani Kristus nebol od takéhoto zápasu s rozlišovaním uchránený a v obraze "pokušenia na púšti" (Mt 4,1-11) vybojováva s "anjelom svetla" zápas o zmysel svojho poslania. Ignác to vyjadril v nasledujúcom pravidle:

Štvrté pravidlo: "Vlastnosťou zlého anjela, ktorý sa rád pretvára na anjela svetla, je prispôsobiť sa najprv nábožnej duši a vyjsť so sebou, t.j. vnukať dobré a sväté myšlienky, zodpovedajúce zmýšľaniu tej spravodlivej duše a potom sa pomaly usiluje vyjsť z nej, zvádzajúc ju k svojim tajným klamstvám a ničomným úmyslom." (DC 332)

Z listov Pavla (2Kor 11,14) vieme, že táto skúsenosť nie je v spirituálnej tradícii nová, avšak je potrebné ju mať neustále na pamäti. V súvislosti s pôsobením zlého ducha v etape osvietenia by sme mohli toto pravidlo považovať za centrálne. Skúsenosť útechy od zlého ducha je oproti etape očisťovania niečím zásadne nová.

Zlý duch vie, že človek postupujúci od dobrého k lepšiemu neprijme zlo, preto pôsobí pod rúškom dobra. Môže spôsobovať pozitívne vnuknutia a potešenia, zvlášť u pokročilých na ceste duchovného života, pretože ich už nemôže premôcť cez zmyslovú a citovú náklonnosť k hriechu. Využíva úroveň duchovného života ako bránu, cez ktorú pôsobí na dušu, avšak so zlým úmyslom. To znamená, že vstupuje do srdca podobným spôsobom, akým sa predstavujú myšlienky a city inšpirované Duchom Svätým. Obrazne povedané, vstupuje do nej "jej dverami", to znamená, že nepôsobí proti zaužívanej nábožnosti a čnostiam, ale naopak vystupuje "svojimi dverami", čo znamená, že myšlienky prispôsobí svojim úmyslom - odlúčiť človeka od Boha, od pravdivosti a reality. To ma za následok istý zmätok v duši. Človek, ako hovorí Ján z Kríža, si potom bude "často myslieť, že sú to veci od Boha a bude to len jeho fantázia, a o tom, čo je od Boha sa bude často domnievať, že je to od diabla, a čo je od diabla, že pochádza od Boha."[1] Začnú dominovať ilúzie a deformované predstavy o tom, čo je dobré, hoci samotné primárne činnosti alebo postoje sú samé o sebe dobré. Napríklad:

• cez zážitky a emocionálne uspokojenie v modlitbe môže viesť dušu k tomu, aby začala zanedbávať povinnosti v osobnom, profesnom, či rodinnom živote. V Manrese mal Ignác skúsenosť s duchovnými útechami, ktoré prichádzali v čase vyhradenom na spánok: "Keď som sa však odobral na odpočinok, často mi prichádzali veľké osvietenia a veľké duchovné útechy, takže mi zaberali hodne času, ktorý som mal určený na spánok [...]; preto som začal pochybovať, či tie osvietenia pochádzajú od dobrého ducha. Nakoniec som prišiel k záveru, že bude lepšie zanechať ich a spať cez celý čas, vymeraný na spánok." (RP 26) Podobnú skúsenosť opisuje sv. Atanáz v životopise sv. Antona Pustovníka: "(Zlí duchovia) sú ľstiví a pohotoví ku každej premene a pretvárke. Často aspoň ako neviditeľní predstierajú spev žalmov a recitujú výroky Písma. Často, keď čítame, hneď ako ozvena opakujú to, čo sme práve prečítali. A keď spíme, prebúdzajú nás k modlitbe. To robia ustavične. Takmer nám nedovolia ani spať. Niekedy na seba berú podobu mníchov a tak predstierajú, že sa zbožne modlia, aby podobným vzhľadom oklamali a potom oklamaných zavliekli tam, kam chcú."[2] Je evidentné, že Ignácova pochybnosť sa nezrodila z jasného presvedčenia, ale z racionálnej úvahy. Útecha "anjela svetla" môže byť niekedy veľmi podobná dobrým myšlienka, avšak vedie zlým smerom.
• cez angažovanosť sa v náboženských spoločenstvách a aktivitách vyvoláva pocit nadradenosti a výlučnosti nad tými, ktorí sa v cirkevnom živote neangažujú. Človek začne veriť, že je lepší než ostatní a že je predsa len o čosi bližšie k Bohu. Často sa z takejto aktivity stane profesionálna činnosť, ktorá akosi postráda rozvoj osobného duchovného života. Človek sa môže uspokojiť so svojimi úspechmi v duchovnom živote, až sa postupne stane "sebestačným".
• z apoštolskej horlivosti sa človek môže prepracovať k márnej sláve, k presvedčeniu o svojej nenahraditeľnosti a nepostrádateľnosti pre druhých. Začne sa viazať na svoju prácu až natoľko, že sa jej nedokáže vzdať. V skutočnosti ide o lipnutie na uspokojení a dobrom pocite zo služby. Človek usilovne bráni dobro, ktoré koná, zaštiťuje sa moralizovaním, často používa frázy o úplnej disponibilite, ale v skutočnosti, akonáhle sa nepokračuje tak, ako si on myslí a chce, začína sa mať zle.[3]
• viera vo vlastnú výlučnosť sa môže ľahko premeniť na mocenskú nadradenosť nad "nezasvätenými". Zvlášť sa to dotýka ľudí, ktorí sú profesionálne spojení s pastoráciou.
• z toho už nie je ďaleko k ilúzii o neomylnosti. Ako hovorí Solovjov: "Ty sám v sebe si vyvolený, ktorý má právo na výlučné postavenie. Ak sa stala pravda tvojou osobnou dôstojnosťou a prednosťou, znamená to, že tvoje mienky sú už pravdou, a druhí ju musia uznať. Keď vládneš pravdou, nemôžeš upadnúť do omylu - si neomylný."[4]
• v apoštolskom angažovaní sa a duchovnom živote môže dušu viesť až tak ďaleko, že začne opovrhovať "obyčajnými" cirkevnými vodcami a modlitba sa jej bude zdať zbytočným luxusom.[5]
• účasť a aktivity v náboženskom spoločenstve sa môžu premeniť na závislosť. Človek začne veriť, že to je jediná cesta jeho spásy. Milosť Boha a sloboda ducha ostáva niekde na "druhej koľaji".
• zbožnosť môže taktiež viesť k ľahkovážnemu spoliehaniu sa na Božiu pomoc. Viera, že nás Boh uchráni od následkov našich činov, vedie k podceňovaniu našej úlohy a zodpovednosti. Napríklad stačí, že sme zbožní, a preto sa nemusíme toľko vzdelávať; stačí, že sme zbožní a nebudeme robiť chybné rozhodnutia aj v bežných záležitostiach; jednoducho povedané - stačí, že sme zbožní a Boh dotiahne veci za nás.
• intelektuálne založený človek začne príliš všetko intelektualizovať. Viera je aj mystická, nielen racionálne-teologická. Prílišný racionalizmus v náboženstve bol vždy problémom pre mystický aspekt viery. Často to vedie k deistickým postojom.
• niekto, kto má lásku k chudobným, začne byť príliš láskavý a vľúdny, až sa prepracuje. To je riziko, ktorému sú vážne vystavení charitatívni a sociálni pracovníci, zvlášť pôsobiaci v krajinách, kde je veľká bieda. Časom nedokážu oddeliť svoju prácu (pomoc biednym) od svojho osobného, rodinného života. Dokonca sa môžu cítiť previnilo, keď sa z misie vracajú domov.

Ignác opisuje v autobiografii istú skúsenosť, ktorá súvisí aj s týmto pravidlom. Pri štúdiách spozoroval, že mu prichádzajú na myseľ nové poznatky o duchovných veciach až v takej miere, že sa nemohol učiť. Reflexiou skúmal pôvod hnutia a jeho cieľ a tak prišiel k záveru, že ide o pokušenie. Rozhodol sa, že sa nebude týmto myšlienkam venovať a hnutia prestali (Pozri RP 54-55). Ak by sa Ignác nechal strhnúť citom, bolo by len otázkou času, kedy by sa tieto "zbožné myšlienky" premenili na nezriadené náklonnosti. Už by nebol slobodný, pretože by hľadal viac pocitové uspokojenie pre seba, ako postoj lásky, ktorá sa dáva. Ako hovorí Thomas Green: "Znakom vnútornej zrelosti je zdravá nedôvera ešte aj voči našim najlepším pohnútkam."[6]

[1] JAN OD KŘÍŽE, sv.: Výstup na horu Karmel. (III.,8,3), s. 235.
[2] ATANÁŠ, sv.: Život sv. Antona Poustevníka, 25, s. 39.
[3] Porov. RUPNIK, M.: O duchovním rozlišování - Cesta ke zralosti, s. 25.
[4] SOLOVJOV, V.: Duchovní základy života, s. 45.
[5] Porov. GREEN, T.: Kúkoľ medzi pšenicou, s. 165 - 166.
[6] GREEN, T.: Kúkoľ medzi pšenicou, s. 166.