Siedme pravidlo na ceste očisťovania

V predposlednom Ignácovom pravidle sa hovorí o forme pôsobenia dobrého a zlého ducha u ľudí, ktorí postupujú od dobrého k lepšiemu alebo od zlého k horšiemu. Pozornosť sa upriamuje už na spôsob pôsobenia hnutia a nielen na jeho účinky v našom pociťovaní.

_______________________________________________________________

Siedme pravidlo hovorí, že nejaké znaky zlého ducha sú prítomné už na začiatku jeho pôsobenia. Sú však príliš jemné a väčšina ľudí ich nespozoruje. Toto rozlišovanie si vyžaduje citlivosť a "zručnosť", ktorá dokáže identifikovať pôsobenie zlého hnutia už podľa sprievodných znakov, ktoré Ignác obrazne pripodobňuje kvapke vody, ktorá padá na skalu, kde sa rozbije s "hrmotom" alebo padne na špongiu v "tichu" a lahodne. Tou skalou alebo špongiou je vlastne naša duša. Tou kvapkou je pôsobenie hnutí:

Siedme pravidlo: "U tých, ktorí postupujú od dobrého k lepšiemu, dobrý anjel sa dotýka duše milo, jemne a lahodne ako kvapka vody, ktorá vniká do špongie.
    Zlý duch sa jej dotýka prudko, s hrmotom a nepokojom, ako keď kvapka vody padá na skalu.
    Tých však, ktorí kráčajú od zlého k horšiemu, spomenutí duchovia sa dotýkajú opačným spôsobom. Príčina toho je, že stav duše je opačný alebo podobný stavu spomenutých anjelov. Keď je opačný, duchovia vstupujú s hrmotom a lomozom, takže ľahko poznať ich príchod. Keď je však podobný, duch vstupuje potichu ako do vlastného domu otvorenou bránou." (DC 335)

Predstavené pravidlo nám môže pripomínať prvé pravidlo na ceste očisťovania. Aj tu sa opisuje, že pôsobenie duchov sa prejavuje dvojakým spôsobom podľa toho, v akej morálnej a duchovnej situácii sa človek nachádza. Ak je v hriechu, zlý duch ho v tomto stave podporuje, zatiaľ čo duch dobrý spôsobuje nepokoj výčitkami svedomia. Naopak, ak je človek v stave napredovania k dobrému, od dobrého ducha prichádza potvrdenie a útecha, zatiaľ čo zlý duch spôsobuje neútechu.

Dôležitý rozdiel je však v tom, že pôsobenie hnutí v prvom týždni je rozoznateľné na základe útechy a neútechy. V pokročilom štádiu duchovného života sa rozdiely medzi pôsobením protikladných hnutí zmenšujú. Ignác to vyjadril obrazom jednej a tej istej "kvapky vody", čo znamená, že hnutia môžu vstupovať do duše cez rovnaké myšlienky, ale spôsobujú odlišné účinky. Preto je dôležité toto pravidlo vnímať v súvislosti s predchádzajúcimi pravidlami na ceste osvietenia.

"Hrmot a lomoz" spôsobený vnuknutými myšlienkami nie je rovnaký. Pôsobenie dobrého ducha nikdy nevedie človeka k nepokoju, ktorý prináša úzkosť, strach, depresie alebo zúfalstvo a to ani vtedy, keď je človek v hriechu, ale snaží sa od neho očistiť. Aj impulzy od dobrého ducha môžu zo začiatku vyrušiť (ak sa nám nechce pre niečo rozhodnúť, ak máme strach a pod.), ale potom prinášajú pokoj.[1] Niekedy môže pôsobenie dobrého ducha spôsobovať aj isté vyrušenie a to narúšaním vnútorného pokoja, aby motivoval a nabádal človeka hlbšie sa zamýšľať nad svojím životom a nasledovať príklad Krista. Zvlášť je takýto nepokoj charakteristický pre cestu očisťovania, kedy si človek ujasňuje, čo je hriech.[2] Avšak "kvapka vody" (napríklad myšlienka niečo vyčítajúca alebo povzbudzujúca) od dobrého ducha je aj napriek našim morálnym problémom je vždy spojená s nádejou odpustenia a možnosťou zmeny k lepšiemu.

Zlý duch, ako hovorí Ignác, sa vždy správa ako skutočný nepriateľ. Pôsobené zlého hnutia je "ako kvapka vody padajúca s hrmotom na skalu", čím pôsobí náhle zmeny, zmätok, chaos, beznádej, odsúdenie, nepokoj či nevyrovnanosť. Ak sme pochybili môže prísť pocit viny, ktorý je zahanbujúci, sebaponižujúci alebo všetko vidíme v tých najčernejších farbách, bez nádeje na zmenu.

Niekedy človek môže cítiť, že niečo nie je v poriadku, ale akosi si s tým nevie dať hneď rady. Reakcia na podnety zvonku môže neraz byť spojená s rýchlym výbušným konaním, ktoré potom človek ľutuje a neraz nechápe, prečo takto konal, odkiaľ sa to v ňom vzalo. Ak s tým nebude pracovať, takéto správanie sa stane zvykom a dostáva do bludného kruhu sebaospravedlňovania a unášania afektom a egoistickými podnetmi.

S tým súvisí aj druhá časť pravidla, ktorá hovorí o súlade duše s rôznymi hnutiami.[3] Ak je stav duše blízky pôsobeniu zlého ducha alebo je blízky pôsobeniu dobrého ducha, dotyk bude tichý a pôvod hnutia sa nedá jasne rozlíšiť len na základe reflexie útechy alebo neútechy, pokoja alebo nepokoja. Ako hovorí Ignác: "Duch vstupuje potichu ako do vlastného domu otvorenou bránou." Tu je potrebné uvažovať o priebehu a cieli, ku ktorému nás hnutie vedie.

Preto je dôležité:

• hneď nereagovať na každý podnet, ale nechať si to "uležať" v hlave a skúmať, odkiaľ daný impulz prichádza. Inými slovami povedané, keď dostaneme nejakú inšpiráciu, máme sa na ňu pozrieť, aby sme nekonali len na základe nejakého popudu. Niektorí ľudia sa totiž domnievajú, že byť spontánnym je omnoho lepšie, ako byť uvážlivým a veci si plánovať.[4]

• nenasledovať impulzy (hoci by sa zdali akékoľvek sväté), ktoré sú sprevádzané netrpezlivosťou, nepokojom, nástojčivosťou - "hrmotom". Nepokoj, ktorý nás pobáda k tomu, aby sme sa za každú cenu rozhodli, často sprevádzaný moralistickým "musíš!", "nesmieš!", je v tomto prípade hnutím, ktoré netreba nasledovať. Duch Svätý nepoužíva imperatív "musíš". Naopak, myšlienky opačného hnutia odoberajú človeku slobodu, oslepujú ho pre vzťahy, terorizujú ho zmyslom pre povinnosť a naliehavosť, až ho úplne zbavia lásky a spôsobia, že zabudne na slobodnú voľbu.[5]

• byť obozretný pri podnetoch, ktoré môžu byť samé osebe dobré, ale pociťujeme podozrenie a neistotu, či bude správne sa podľa nich rozhodnúť.

Zaiste, môžeme si položiť otázku, ktorú kladie aj Thomas Green, či prílišná sebareflexia a obozretnosť nemôže zničiť spontánnosť.[6] Naozaj, nebolo by dobré neustále sa cenzurovať v zmysle prehnaného skúmania každej myšlienky alebo niečo podobné. Aj v tom je potrebné zachovať správnu rovnováhu, ktorú dokážeme udržať, keď budem poznať sami seba. Ak je niekto typom ustarosteného perfekcionistu, bude tento svoj sklon povzbudzovať a môže vidieť pôsobenie hnutí aj tam, kde nie je. Naopak, ak má niekto sklon byť povrchný a lenivý zamyslieť sa, bude sa snažiť túto slabosť posilňovať a nazývať ju čnosťou. Preto je potrebné poznať svoj temperament, čo nám pomôže pri rozlišovaní. Netreba však zabúdať, že Ignácove pravidlá, aj keď sú použiteľné v bežnom živote, predovšetkým sa vzťahujú k oblasti rastu v duchovnom živote.

                                                                                                           Radovan Šoltés

[2] Porov. KRÓLIKOWSKI, W.: Dynamika Duchovných cvičení svätého Ignáca z Loyoly, s. 87.
[3] Porov. FESSARD, G.: Dialektika Duchovních cvičení Ignáce z Loyoly, s. 373 n.
[4] Porov. SCHEMEL, G. J. - ROEMER, J. A.: Beyond Individuation to Discipleship. A Directory for Those Who Give the Spiritual Exercises. In: https:// www.cis.jesuit.org.au/BITD/chapt_12.html
[5] Porov. RUPNIK, M.: O duchovním otcovství a rozlišování, s. 65.
[6] Porov. GREEN, T.: Kúkoľ medzi pšenicou, s. 183.