V tomto pravidle ide predovšetkým o rozlišovanie príčin pokoja a nepokoja, útechy a neútechy v súvislosti s našimi túžbami a nezriadenými náklonnosťami; a zároveň o to, čo sa môže diať v našej duši, keď sa rozhodneme zobrať život s Bohom vážne.

________________________________________________________________

Od zlého k dobrému a naopak...

Keď hovoríme o pokušení, ide o také myšlienky a hnutia, ktoré nás odvádzajú od cieľa nášho života, ktorým je vzťah s Bohom a všetko, čo s ním súvisí. Pokušenie však je pokušením práve preto, lebo sa nepredstavuje ako niečo zlé, ale naopak ako niečo príťažlivé a dobré. Na druhej strane si však môžeme uvedomiť, že napriek istej príťažlivosti zároveň tušíme, že to ešte nemusí byť aj správne a dobré. Hneď prvé Ignácove pravidlo nám objasňuje tento vnútorný rozpor:

Prvé pravidlo: "Osobám, ktoré kráčajú z jedného ťažkého hriechu do druhého, nepriateľ zvyčajne predkladá zdanlivé rozkoše, podnecujúc ich, aby lepšie vydržali a rástli vo svojich nerestiach a hriechoch. V tých istých osobách však dobrý duch pôsobí opak: znepokojuje ich a spôsobuje im mravným súdom rozumu hryzenie svedomia." (DC 314)

Podľa tradície Otcov ľudská prirodzenosť má účasť na Božskom živote a teda žiť podľa prirodzenosti znamená uskutočňovať ideál duchovného života. V prirodzenosti človeka je schopnosť vstupovať do spoločenstva s Bohom a prekračovať seba samého smerom k Bohu.[1] Rozbiť takéto spoločenstvo je cieľom nepriateľa, čo je možné len vtedy, ak sa človek upriami na seba. Preto "pôsobením zlého ducha nazveme najprv žiadostivosť."[2]

Je pochopiteľné, že tí, ktorí sú plne zaujatí sebou, hľadajú uspokojenie v realizácii svojich rozličných túžob bez hlbšieho morálneho posudzovania a prihliadania k viere. Pôsobenie "zlého ducha" je teda spojené so všetkým, čo spôsobuje, že v nás klesá viera, nádej a láska (porov. DC 317). U človeka, ktorý sa rozhodne aktívne zreformovať svoj život, prípadne zlepšiť jeho úroveň, začína sa konfrontovať s myšlienkami, ktoré ho môžu veľmi ovplyvňovať v rôznych smeroch. Dokonca vstupujú do somatického života a môžu vyvolávať útechy, stavy pokoja a radosti, či až frustráciu a nepokoj.

Podľa Karla Rahnera je problémom dnešného človeka odlíšiť psychický a spirituálny život. Pri svojom spontánnom pociťovaní života bude len ťažko schopný niečo, čo objaví vo svojom vedomí, poznať ako pôsobenie Boha, pochopiť jeho podnety, útechu a neútechu ako pôsobenie transcendencie. Skôr siahne po vysvetleniach odkazujúc na hormóny, účinky počasia, dedičné faktory, ozvenu podvedomia, komplexy a tisíc iných vecí, než by prišiel k myšlienke, že zažíva skúsenosť s pôsobením Boha, jeho anjela alebo diabla.[3] Samozrejme, aj psychológia tu má svoje dôležité miesto, ale je potrebné si uvedomiť, že v rozlišovaní ide predovšetkým o skúsenosť s hnutiami, ktoré sa objavujú zvlášť v súvislostiach týkajúcich sa napredovania v duchovnom živote.

Podľa Ignáca "zlý duch" v tomto štádiu pôsobí predovšetkým na citovú stránku a zároveň ponúka racionálne dôvody pre ospravedlnenie takéhoto konania. Ako hovorí Marko Rupnik: "Nachádza každú zámienku, aby nás uistil, že sme na dobrej ceste."[4] Ak nevidíme v našom duchovnom živote pokrok, prípadne podliehame naším slabostiam a hriechom, prevláda v nás dojem zdanlivej príjemnosti z hriechu a podnecuje nás predstavovať si veci príjemné pre zmysly a racionalizovať a zdôvodňovať pred sebou a druhými, že takýto spôsob života je správny, že to nie je až také nemorálne a že to potrebujeme.[5]

Dôležité je si uvedomiť, že podľa Ignáca pokušenie vstupuje do už plynúceho prúdu myšlienok, úvah, citov, vnemov, motivácií, využívajúc obsahy prostriedkov kultúry, médií, umenia atď. Súčasná doba poskytuje mnoho stimulov podporujúcich mentalitu hriechu. Žijeme v kultúre, ktorá napríklad zdôrazňuje uplatnenie jednotlivca priam za každú cenu; je určovaná zákonmi ekonomiky a financií, z čoho plynie prevažne agresívny postoj voči druhým; je kultúrou, v ktorej prevláda diktát módy a držania kroku s mediálnymi trendmi a pod.[6] Človek sa síce môže z času na čas v zaužívanom spôsobe života zastaviť, pocítiť ľútosť a dokonca pristúpiť k sviatosti zmierenia, ale po krátkom čase opäť upadá do starých koľají.

Hoci Ignác v pravidle hovorí o ľuďoch, ktorí sa nachádzajú v ťažkom hriechu, principiálne sa takéto pôsobenie nepriateľa týka každého človeka. Toto pravidlo nemožno interpretovať bez pripomenutia si Ignácovej meditácie o "Kristovi Kráľovi" (DC 91n.) a najmä meditácie o "O dvoch zástavách" (táboroch) (DC 136n.), kde alegorickým spôsobom odhaľuje taktiku zlého ducha, ktorý pôsobí na človeka cez tri základné pokušenia:

a) "túžba po majetku" - ktorá súvisí so žiadostivosťou a konzumným spôsobom života. Netýka sa len užívania vecí, ale má svoje konzekvencie v postoji k druhým, ktorí sú pragmaticky využívaní a zneužívaní.
b) "túžba po sláve a uznaní" - ktorá sa pretavuje do omylu o vlastnej dokonalosti a nadradenosti nad druhými. Človek stráca zo zreteľa myšlienku apoštola Pavla: "...aby ste nehorlili jeden za druhého proti inému. Veď kto ti dáva vyniknúť?! Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?" (1Kor 4,7) V takomto sebautvrdzovaní mnohí vyhľadávajú uznanie u druhých, pretože na tom stojí ich uspokojenie a sebapotvrdenie. A naopak, nie sú uspokojení, kým neznamenajú pre druhých toľko, ako sami pre seba.[7]
c) "túžba po moci a autorite" - je posledným stupňom v trojitej štruktúre presadzovania a dotýka sa oblasti spoločenského postavenia človeka. Pokušenie podporuje myšlienku typu - veď ak máš v spoločnosti úctu a uznanie, máš predsa aj právo mať svoj podiel na moci, aby si mohol účinnejším spôsobom pôsobiť vo svete a šíriť dobro. Problém je v tom, že často nedokáže reflektovať, či "dobro", ktoré zamýšľa pre druhých, je dobrom aj v ich očiach. Nesmieme zabúdať, že túžba po moci je najsilnejším pokušením. Jej nebezpečenstvo spočíva v tom, že ju z podstaty veci nedokážeme ovládať, čo dosvedčujú naše dejiny, či už v sekulárnej alebo aj náboženskej oblasti. Netúžme po moci, upozorňuje Solovjov, pretože nik z nás nevie, ako sa zachová, keď ju dostane. A keď už po nej túžime, hoci aj kvôli budovaniu Božieho kráľovstva, tak nás už ovládla.[8] Takéto a podobné sebautvrdzovanie nazýva Karl Rahner mystikou hriechu: "Človek, ktorý v nás sídli, je luhár a vyhľadáva tisíce príčin, kvôli ktorým práve náš prípad nespadá pod každodenný triezvy Boží súd: ...tak vedie svoj jemný a možno aj celkom zbožný výklad o tom, že naša situácia je výnimočná, a že sa nedá posudzovať obvyklými normami. Modlime sa o odolnosť voči mystike hriechu." [9]

Ak však chceme brať kresťanstvo vážne, upozorňuje Karl Rahner, "už vopred vieme, že nemôžeme byť v súťažení sveta na čele. To je všeobecne platnou a nutnou známkou nasledovania Krista!"[10] V skutočnosti sme často niekde uprostred medzi dvoma pólmi spôsobu nášho bytia, a musíme neustále rozlišovať, kde sme a kam smerujeme.

Pokoj a nepokoj

Keďže v štádiu, kedy človek "kráča z jedného ťažkého hriechu do druhého", zlý duch pôsobí predovšetkým na city, dobrý duch sa dotýka rozumu, aby ho oddelil od citov a vytvoril v človeku nepokoj, ktorý môžeme nazvať výčitkami svedomia.

• Pokoj a nepokoj je vlastne stav vzťahu medzi rozumom, vôľou a citmi. Pokoj môžeme definovať ako stav, v ktorom naše emócie a rozum sú v súlade, idú rovnakým smerom k rovnakému predmetu.
• Naopak nepokoj vyplýva z rozporu medzi emóciami a rozumom, ktoré smerujú k iným cieľom. [11]

Všetci to poznáme, keď sa naše túžby dostanú do konfliktu s racionálnym posúdením, ktoré nám hovorí: "Je to síce príjemné, ale vieš, že to nebude dobré, keď to urobíš..." Zaiste niekedy môže ísť o nepokoj vyvolaný aj protikladnými myšlienkami. Podstatným je však poznanie, že všetci máme prirodzenú tendenciu vyhľadávať pokoj a z tohto dôvodu môžeme nasledovať aj lákavé hnutia, ktoré nemusia viesť k dobrému, hoci nám pomáhajú odstrániť vnútorný konflikt. Zväčša tomu hovoríme racionalizácia vôle, keď si rozumom vytvoríme také zdôvodnenie, ktoré ospravedlní naše konanie. Môžeme si byť istí, že v tom sme nesmierne vynaliezaví a vždy vieme nájsť dosť argumentov pre potvrdenie svojho rozhodnutia alebo konania. Rozumom si totiž dokážeme zdôvodniť všetko, čo si zdôvodniť chceme.

Tu je dôležité poznamenať, že prvé pravidlo sa nemusí týkať len ľudí, ktorí sa nachádzajú v hriechu, ale aj ľudí, ktorí sú duchovne relatívne vysoko, ale ich horlivosť ochabla a postupujú k čoraz väčšej vlažnosti a odlúčenosti od Boha.[12] Mnohé hodnoty, ktoré kedysi brali vážne, sa začínajú postupne relativizovať. Opúšťajú svoje zaužívané duchovné aktivity, modlitbu a prestávajú v nich nachádzať zmysel a hodnotu tak, ako kedysi. Človeku sa môže zdať, že žije v Kristovi, ale v skutočnosti je bez neho. Môže v sebe nosiť náboženské predstavy, túžby a ašpirácie na svätosť, angažovanosť v náboženskom priestore, ale s mentalitou hriechu. To znamená, že už žije tak, aby sa Boh príliš nedotýkal tých vecí v jeho živote, ktoré chce ovládať výlučne sám, alebo ktoré nechce meniť, prípadne sa ich vzdať.[13]

                                                                                                                                 Radovan Šoltés

[1] Porov. MIKLUŠČÁK, P.: Kristológia II. Spišské Podhradie : CMBF UK, 1996, s. 24.
[2] AUGUSTYN, J.: Kde jsi, Adame?, s. 245.
[3] Porov. RAHNER, K.: Dynamický prvek v církvi, s. 133 - 134.
[4] RUPNIK, M. I.: O duchovním otcovství a rozlišování, s. 80.
[5] Porov. KRÓLIKOWSKI, W.: Dynamika Duchovných cvičení svätého Ignáca z Loyoly, s. 33.
[6] Porov. RUPNIK, M.: O duchovním rozlišování - Cesta ke zralosti, s. 60.
[7] Porov. SOLOVJOV, V.: Duchovní základy života, s. 45.
[8] Porov. SOLOVJOV, V.: Duchovní základy života, s. 47 - 48.
[9] AUGUSTYN, J.: Kde jsi, Adame?, s. 255.
[10] RAHNER, K.: Rozjímání podle Exercicií sv. Ignáce, s. 162.
[11] Porov. RUPNIK, M. I.: O duchovním otcovství a rozlišování, s. 77 n.
[12] Porov. VATEHA, J. - CSONTOS, L.: Rozlišovanie duchov, s. 40.
[13] Porov. RUPNIK, M.: O duchovním rozlišování - Cesta ke zralosti, s. 19.