Príbeh o odvrhnutom orlovi

Každý z nás si po celý život utvára svoj životný príbeh. V ňom hrá veľkú rolu, či sme boli rodičmi milovaní, chcení, alebo či nás neprijali s láskou a starostlivosťou. Boh môže aj takéto hlboké rany vyhojiť, je však potrebné pustiť sa s odvahou na cestu hľadania vlastnej identity ako milovaného Božieho dieťaťa. Nasledujúci príbeh alegoricky rozpráva, že takáto duchovná práca stojí za námahu.

Bola raz jedna orlica, ktorá už vysedela radu vajec a vychovala niekoľko orlích mláďat, ktoré sa z nich vykľuli. Keď si jedného jarného dňa pretrela oči zo spánku a vzniesla sa k prvému letu v rannom slnku, cítila, a že práve dnes opäť prišiel ten čas, aby zniesla do hniezda vajce a vysedela ho. Keď sa tak vznášala vo vzduchu nad horami a skalnými priepasťami, silnela v jej vnútri voči vajci v jej tele hlboká nechuť. - Aký ťažký bol pre ňu čas, kým vysedela posledné mláďa. Po celé týždne bola v hniezde a jej orol sa o ňu tiež príliš nestaral. Čo jej vlastne vysedenie vajec prinieslo? Všetky deti ju opustili hneď, keď boli schopné letu. - Tak v nej pomaly klíčila myšlienka, aby tento rok na seba nevzala bremeno vysedenia vajec a výchovy mláďat. Musí predsa aj na seba niekedy myslieť.

Preto sa orlica rozhodla, že vajce neznesie do hniezda, ale nechá ho spadnúť na zem. Kĺzavým letom sa zniesla do horského údolia, kde vajce iba tak spustila a s miernymi výčitkami svedomia rýchle odletela.

Náhodou sa tomu orliemu vajcu nič nestalo. Spadlo do hromady sena, takže sa nerozbilo. Jedna stará sliepka, ktorá už vysedela množstvo cudzích vajec a vychovala mnoho cudzích mláďat zazrela v údive, ako niečo padá z neba. Bola zvedavá a šla si toto "čosi" bližšie prezrieť. Dospela k záveru, že to musí byť nadmieru veľké, čerstvo znesené vajce.

Budú jej stačiť perie a krídla, aby toto obrovité vajce vysedela? Ticho sa v nej ozval materinský inštinkt a ona urobila prvý pokus. Vida, svojím perím a svojím telom sa jej podarilo poskytnúť vajcu správu teplotu k liahnutiu, takže za niekoľko týždňov sa vo vajci niečo živého pohlo, ľahko zvnútra zaťukalo na škrupinku. Z vajca sa vykľulo veľké kura, aké ešte nikdy nevidela. Chovalo sa ale úplne rovnako ako jej normálne malé kuriatka. Tie sa síce spočiatku orlieho kuraťa trochu báli a držali sa od neho radšej v úctivej vzdialenosti. Keď však spozorovali, že obrovské kura má tiež strach a je neisté, skoro si s ním začali hrať a vyvádzali spolu ako o závod.

Tak uplynul nejaký rok a veľký orol žil spokojne so sliepkami, zobal zrno a k údivu sliepok občas zjedol mimoriadne veľkého červa alebo podobnú háveď. Až jedného rána sa orol za pomoci vetra a svojich širokých krídel dostal na strechu domu a zazrel na vychádzajúce slnko. V hĺbke svojho orlieho srdca pocítil nesmiernu túžbu po diaľkach a po horách, ktoré zo strechy po prvýkrát zazrel. Keď však pod sebou videl svojich slepačích súrodencov, ako zobú a hrajú sa spolu, rýchle sa vrátil späť do svojho dôverne známeho prostredia. A predsa sa v tomto prostredí cítil v najhlbšom vnútri sám a - pri všetkej náklonnosti zo strany sliepok - ako outsider.

Jeho vlastná orlia matka ho očividne nechcela a zapudila ho. Jeho nevlastná matka, ktorá ho vysedela a vychovala, mu rozprávala, že ako vajce náhle padol z neba do hromady sena a ako ho potom vysedela ona. Teraz poznal orol svoj hrozný životný príbeh. Necítil sa v hĺbke srdca vždy sám a akoby bez domova? Bol síce sliepkam vďačný, že sa ho ujali, že u nich na slepačom dvore mohol až doteraz tráviť svoj život, ale koniec-koncov sem nepatril. Teraz to pochopil. [1]

Čím ďalej orol premýšľal, tým viac prichádzal k jasnému záveru, že nebol povolaný k životu na slepačom dvore. Áno, sliepky boli vždy milé, nachádzal tu starostlivosť a uznanie. Obzvlášť ťažké mu pripadalo rozlúčiť sa so svojou nevlastnou matkou, ktorá ho vysedela a vychovala. Ale akú cenu za to zaplatil? Vlastne zaplatil svojou slobodou a stratou svojej orlej identity.

Preto sa orol jedného dňa rozhodol, že skôr, než sa prebudí a zakikiríka kohút, vyletí na strechu. Keď za horami vyšlo slnko, dlho hľadel do slnečného svitu a na vrcholky hôr. Potom ucítil, ako sa mu zachvelo vnútro a po prvý raz vyrazil mu z hrdla orlí krik, takže celý slepačí dvor upadol do paniky. Ešte raz vrhol vďačný pohľad na dvor, ktorý mu bol až dosiaľ bezpečným životným priestorom, ale aj väzením. Potom sa - s plačom i smiechom zároveň - vzniesol do vzduchu a letel v ústrety slnku, ktoré je i pre orla, tak pre tých ostatných prameňom a cieľom života.

[1] Frielingsdorf, K.: Falošné predstavy o Bohu. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2010, s. 90-93.