Prečo hovoríme o Bohu v obrazoch?
Boh stvoril človeka na svoj obraz a človek mu to dokonale vrátil...
Keď chceme hovoriť o Bohu, musí nám byť zrejmé, že koniec koncov nevystihneme podstatu Boha, že sme len ako analfabeti, ktorí sa práve učia čítať v Božej knihe. Pretože Boh nie je úplne popísateľný a pochopiteľný našim jazykom.
A predsa si robíme obrazy o Bohu, hovoríme o ňom. Ako rozpráva Ježiš o Božom kráľovstve v podobenstvách, tak môžeme aj my hovoriť o Bohu tak, že veci a skúsenosti našej skutočnosti vidíme ako znaky a symboly, ktoré presahujú seba, poukazujú na inú, ich presahujúcu, a predsa v nich prítomnú skutočnosť. Kresťanský Boh sa zjavuje v osobnom stretnutí s človekom o čom je mnoho textov Starého a Nového zákona. Celkom zvláštnym spôsobom sa zjavil vo svojom Synovi, ktorý sa stal človekom. A predsa Boh zostáva napokon nepreskúmaným tajomstvom. Je vždy väčší, než to, čo si o ňom myslíme a to v každom smere.
Boží obraz si postupne tvoríme na základe skúseností. Staviame si akoby mozaiku Božieho obrazu, ktorá vždy zostane nedokončená a bude obsahovať aj v sebe protichodné časti.
Zažívame Boha súčasne ako blízkeho a vzdialeného, ako mlčiaceho a ako toho, ktorý k nám predsa hovorí skrze skúsenosti života. Ako spravodlivého a predsa dobrotivého a milosrdného. Ako lásku, napriek tomu, že máme skúsenosť s toľkým žiaľom, trápením a zlom vo svete, ako napríklad hrozný Holocaust, vojny, utečenectvo...
Každý obraz Boha môže vypovedať čosi pravdivé o ňom, no je to len jeden aspekt celku. Práve na tomto mieste môžu vzniknúť falošné, démonické a nás samých ohrozujúce obrazy Boha, a to vtedy, keď časť celku alebo jeden mozaikový kamienok zabsolutizujeme a budeme považovať sa celý obraz. Potom nám takáto optika pokriví aj tie vlastnosti, ktoré môžu byť pozitívne.
Obrazy o Bohu vznikajú v prvých rokoch života. Na ich vzniku sa podstatne podieľajú naši rodičia, otec a matka - svojim nastavením voči dieťaťu a ich vlastnými často neuvedomelými obrazmi Boha. V neskorších rokoch môžu byť obrazy Boha samozrejme korigované a vedome menené, dopĺňané. Často je to namáhavá cesta vysporiadania sa s prudkými emóciami, ktoré vnútri prechovávame. Je to ale rozhodujúca cesta a podstatný čin v možnosti ďalšieho nášho duchovného rastu.
Neuvedomelé falošné predstavy o Bohu pôsobia tak silno, že zabraňujú nášmu duchovnému rastu. Možno pozorovať, že rozprávame o milosrdnom a láskavom Bohu, ale súčasne máme neustále strach a sťažujeme sa na pocity viny. Ohlasujeme dobrého Pastiera, ale trpíme na úzkosti a depresie. Ako je možný tento protiklad? Nuž tým, že obraz Boha je nám vždy sprostredkovaný. A preto, že sa formujeme v spoločnosti, v ktorej všetci sme zaťažení vinou, a ani si vlastne nevieme predstaviť svet bez hriechu, aj naše vnímanie Boha bude zaťažené nielen našim ľudským chápaním, ale aj naším stroskotávaním. Boh sa však napriek tomu dáva človeku vo svojom Synovi, aby nám ukázal, že v ňom môžeme znovu objaviť a získať zrelý a plnohodnotný život, čo nás uschopňuje pozrieť sa na Otca očami Syna a viac mu porozumieť a viac sa k nemu priblížiť.