Piate a šieste pravidlo na ceste osvietenia
Piate a šieste pravidlo nadväzuje na štvrté a ponúka návod, ako rozlíšiť prvotnú prijateľnosť od smerovania myšlienky, ktorá sa môže spočiatku javiť ako dobrá. Nie všetko, čo sa spočiatku javí ako správne takým musí byť aj na konci. Pozornosť sa teda bude sústreďovať na analýzu vzniku a smerovania našich myšlienok a to nezávisle od toho, či sú motivované útechou alebo ide len o racionálne posudzovanie situácie.
Piate pravidlo: "Musíme dávať veľký pozor na postup myšlienok. Ak začiatok, stred a koniec myšlienky sú celkom dobré a smerujú k dobru, to je znak dobrého anjela. Ale ak postup myšlienok, ktoré vnuká, vedie k nejakej zlej alebo márnej alebo menej dobrej veci, než to, čo si duša pred tým zaumienila robiť, alebo ak ju oslabuje a uvádza do zmätku olupujúc ju o pokoj, jasnosť a ticho, ktoré pred tým mala, to je jasný znak, že to pochádza od zlého ducha, nepriateľa nášho pokroku a večnej spásy." (DC 333)
Piate pravidlo opisuje náročnú
situáciu. Nie je vôbec ľahké zaujať indiferentný postoj k naším
myšlienkam, zvlášť, ak spočiatku vyzerajú prijateľne a javia sa ako
správne a vhodné pre riešenie našej situácie. "Veď nakoniec o to nám ide, tak v čom by mal byť problém?",
pomyslíme si. Prirodzene, ak takéto myšlienky v nás vzbudzujú pozitívne
pocity, dokážeme s nimi byť bez problémov v súlade, ale, naopak,
ak sa objaví niečo, čo tento súlad naruší, môže to v nás vyvolávať
znepokojenie.
Rozlíšiť začiatok od stredu a konca myšlienky si vyžaduje istú odvahu byť zdravo sebakritický a predpokladá pozorný pohľad, postoj indiferencie voči našim plánom a trpezlivosť dôsledne skúmať dôsledky pre samotnú vec, ale aj pre náš duchovný život - "Kam ma to vedie?", "Akým človekom sa stávam?", "Čo to so mnou môže urobiť?", "Aké prostriedky pre dosiahnutie cieľa som zrazu ochotný akceptovať?", "Ako by sa asi zachoval Ježiš na mojom mieste?", "Neplatí už pre mňa, že cieľ svätí prostriedky?", atď.
Aplikácia tohto pravidla si preto vyžaduje značné cvičenie sa v rozlišovaní. Možno nám pomôže odporúčanie Pierra Wolffa, že ľahšie je začať od konca, pretože odchýlky a zvrátenie smeru sú vtedy najvýraznejšie a preto najzjavnejšie.[1] Môžeme to ilustrovať na príklade modlitby:
- Ak by som pri dôležitých povinnostiach zacítil, že ma to tiahne k modlitbe (začiatok myšlienky). Zároveň sa môžeme pýtať, aké pohnútky nás vedú k modlitbe. Nezanedbávam svoje povinnosti, rodinu kvôli modlitbe, angažovaniu sa v práci v náboženskom spoločenstve, pastorácii a pod.? Pre ilustráciu je opäť vhodná už spomínaná skúsenosť Ignáca so záplavou duchovných myšlienok a útech v čase vyhradenom pre štúdium, čo mu bránilo sa na štúdium sústrediť. Postojom "agere contra" ich prekonal (porov. RP 54, 82). Vhodný postoj by mohol byť napríklad: "Pane, ak si to ty, vráť sa, keď bude na to správny čas! Teraz je tvoja vôľa, aby som študoval."
- Ak sa modlíme vo voľnom čase, čo je samo osebe dobré, ale začneme pozorovať myšlienky (stred myšlienky), že sa napríklad cítime výnimočnejší a duchovnejší, než druhí, ktorí tento čas modlitbe alebo nejakej inej duchovnej aktivite nevenujú. Môže to byť sprevádzané aj útechou, ktorá nás však nevedie k pravde o sebe a o Bohu.
- A nakoniec sa môžeme pýtať, kam nás útecha v modlitbe vedie, k akým skutkom, slovám, spôsobe uvažovania. Ak by nás napríklad modlitbová aktivita utvrdzovala (koniec, cieľ myšlienky) v tom, že sme s Bohom "vysporiadaní", že si svojím duchovným životom a "službou" Bohu v podstate spásu zaslúžime, že nás nič od Boha neodlučuje, pretože sme na rozdiel od druhých na správnej strane... Inými slovami - nadobudli sme presvedčenie akejsi eschatologickej istoty postavenej na našich aktivitách a modlitbách. Z našej horlivosti sa však stal fanatizmus postavený na dualistickom posudzovaní druhých a sveta okolo nás.
Koniec myšlienky ako takej ešte nemusí byť vždy priamo zlý, ale môže byť rušivý. Môže nás to napríklad viesť k nepokoju, k neistote o povolaní. Človeku sa môže zdať, že v inom povolaní, vzťahu by mohol urobiť viac dobra, pričom sa začína viac ponárať do znepokojujúcich pochybností a pod. Napríklad kňaz sa začne zaoberať myšlienkou, koľko dobra by mohol vykonať v manželstve, alebo naopak osoba žijúca v manželstve za začne zaoberať myšlienkami o možnosti väčšej služby Bohu v zasvätenom živote.[2]
Preto Ignác zdôrazňuje v šiestom pravidle nevyhnutnosť preskúmať priebeh dobrých myšlienok, zvlášť ich začiatok a spôsob akým vznikli, keď spozorujeme, že nás nevedú k dobrému:
"Keď sme nepriateľa ľudskej prirodzenosti prichytili a spoznali podľa jeho hadieho chvosta a podľa zlého konca, ku ktorému nás vedie, bude osožné pokúšanej osobe hneď preskúmať priebeh dobrých myšlienok, ktoré jej našepkával a ich začiatok a spôsob, ako sa postupne usiloval priviesť ju zo stavu slasti, v ktorom bola, k svojmu zlému úmyslu, aby táto spoznaná a do pamäti vtlačená skúsenosť mohla ju v budúcnosti varovať pred jeho zvyčajnými klamami." (DC 334)
Povedané slovami sv. Augustína: "Dobre bežíš, aj rýchlo, ale čo z toho, keď po nesprávnej ceste." Ak nás teda myšlienky a city vedú k väčšej otvorenosti a zameranosti na Krista, sú duchovné. Ak nás však začínajú privádzať k zameranosti na nás a pre nás, sú povzbudzované nepriateľom.[3] Ak by sme v takomto rozpoložení urobili rozhodnutie, neprinesie nám to očakávané "ovocie".
Ináč povedané, keď budeme hneď reagovať na akýkoľvek podnet, ktorý sa môže javiť príťažlivo a nemusí byť ani nemorálny, neurobíme dobré rozhodnutie. Zvlášť v čase krízy, dlhodobejších problémov, nenaplnených očakávaní, máme tendenciu stotožňovať naše ilúzie o realite s realitou samou. Výsledkom bude sklamanie a nakoniec prehĺbenie problému, o ktorom sme si mysleli, že ho takýmto rozhodnutím vyriešime. Preto skúmanie okolností, príčin a dôsledkov myšlienok a hnutí nám môže pomôcť v budúcnosti. Preto Ignác zdôrazňuje, aby sme si spoznanú skúsenosť s klamom zapamätali, čo nám pomôže v budúcnosti. To znamená, že potrebujeme neustále kontrolovať samých seba prostredníctvom sebareflexie, bez ktorej je nemožné napredovať v duchovnom živote, ani stať sa zrelým človekom.
Radovan Šoltés[1] Porov. WOLFF, P.: Rozlišovanie, s. 64.
[2] Porov. GREEN, T.: Kúkoľ medzi pšenicou, s. 168 - 171.
[3] RUPNIK, M.: O duchovním
rozlišování - Cesta ke zralosti, s. 23.