V poslednom pravidle rozoznávania hnutí sa Ignác zastaví pri našej tendencii robiť unáhlené rozhodnutia a predsavzatia pod vplyvom útechy, a to aj vtedy, keď útecha môže pochádzať od dobrého ducha.

___________________________________________________________

Ignác pri tomto pravidle upozorňuje na našu psychologickú stránku, ktorá je súčasťou našej prirodzenosti. Opäť sa v tomto pravidle ukazuje Ignácova citlivosť pozorne rozlišovať medzi tým, k čomu inklinujeme psychologicky a tým, čo môžeme považovať za "dotyk" transcendencie. Ten môže vyplývať z našej túžby po duchovnom živote a Bohu, ale aj z pôsobenia Boha v našej duši. Ide však len o skúsenosť, ktorá má motivačný charakter a nie je cieľom našej duchovnej cesty. Preto nikdy nesmieme zo zreteľa stratiť cit pre realitu, čo sa pri emóciách spojených s útechou nezvláda ľahko.

Ôsme pravidlo: "Keď je útecha bez príčiny, hoci niet v nej klamu, pretože pochádza len od Boha nášho Pána, [...] predsa však musí duchovná osoba, ktorá dostáva od Boha takú útechu, s veľkou ostražitosťou a opatrnosťou dávať pozor na vlastnú dobu tejto skutočnej útechy a rozlišovať ju od nasledujúcej, v ktorej duša zostáva horlivá a ešte i teraz cíti priazeň a pozostatky minulej útechy.
Často sa totiž stáva, že duša v tejto druhej dobe si robí rozličné predsavzatia a mienky, ktoré nie sú bezprostredne od Boha, nášho Pána. A to robí alebo na základe vlastného usudzovania, ktoré jej je zvyčajné, alebo z asociácie ideí a úsudkov alebo z činnosti dobrého ducha alebo zlého ducha. Preto tieto veci treba preskúmať veľmi pozorne prv, než by sme im dali plný súhlas alebo prv, než by sme ich uskutočnili." (DC 336)

Je dobré si všimnúť, že Ignác zdôrazňuje opatrnosť aj pri nadprirodzenej úteche. Prečo? Pretože nie je vždy ľahké ju, v tejto etape duchovného života, odlíšiť od útechy prirodzenej alebo aj od klamu hnutia smerujúceho k zlému cieľu.

Na druhej strane aj pod vplyvom takejto útechy môžeme urobiť chybné rozhodnutie. Naše nezrelé "Ja" totiž má tendenciu vždy klásť do popredia nás samých a keďže Boh radikálne rešpektuje našu slobodu, aj v takomto rozpoložení sa môžeme stať obeťou našich vlastných nezriadených náklonnosti a vôle.

Nezrelé rozhodnutia však podľa Ignáca nerobíme v čase samotnej útechy, ale neskôr, v tzv. druhej dobe, ktorá je spojená viac s naším uvažovaním, plánovaním, asociáciami a pod. Hoci bola útecha spôsobená dobrým duchom, v druhej dobe sa môžeme rozhodnúť pre niečo, čo nie je v súlade s naším cieľom. Rovnako v tomto emocionálnom rozpoložení môžeme urobiť voľbu alebo prijať predsavzatie, ktoré po "vyprchaní" nadšenia nezvládneme. To môže viesť ku sklamaniu z toho, že sa veci nevyvíjajú smerom ako si želáme a v najhoršom prípade aj ku rezignácii pokračovať na tejto ceste duchovného života. Koľko vecí sa nám páči alebo nepáči "na prvý pohľad". No čas a skúsenosť dokážu, že naša prvá reakcia bola nesprávna, konštatuje Pierre Wolff.[1]

Toto pravidlo je dôležité aj pre tých, ktorý sprevádzajú druhých na duchovnej ceste alebo na duchovných cvičenia. V štrnástom bode Duchovných cvičení Ignác zdôrazňuje, že exercitátor musí dávať pozor, keď je exercitant veľmi horlivý a musí predísť tomu, aby nerozmyslene a prenáhlene nedal nejaké prisľúbenie alebo neurobil nejaký sľub (porov. DC14).

Nie je to však vždy ľahké a ani úplne možné. V Direktóriu k Duchovným cvičeniam sa v súvislosti s voľbou uvádza, že "niekedy sa stáva, že exercitant pri voľbe fantazíruje. Hoci ho Boh volá k dokonalejšiemu životu, on buď oklamaný diablom alebo pre vlastnú slabosť si volí stav nedokonalejší a myslí si, že je to od Ducha Svätého a nedá sa od toho odvrátiť. Exercitátor musí byť opatrný a nestavať sa príliš proti voľbe - robil by to zbytočne - ale ani ju neschvaľovať." (DE 603 - 604)

Musíme teda neustále pracovať na poznaní vlastnej identity a seba samých, aby sme sa vyhli omylu zamieňania svojich predstáv s Božou vôľou. Nesmieme podceňovať vzťah medzi psychologickým a duchovným aspektom nášho rastu, prehliadať a podceňovať úlohu nevedomia a taktiež hranice vlastnej kompetencie.

                                                                                                Radovan Šoltés
[1] Porov. WOLFF, P.: Rozlišovanie, s. 52.