O aké typy hnutí a duchov ide pri rozlišovaní?

Rozlišovanie ako také sa týka myšlienok a citov, ktoré v nás vznikajú a našou úlohou je spoznať, ktorým z nich venovať priestor v našom živote a ktoré odmietnuť. Všetci si ich nejako uvedomujeme, keď zažívame smútok, radosť, strach, hnev, slobodu, nepokoj, pokoj, náklonnosť, odpor a pod., ale nie vždy im venujeme aj dostatočnú pozornosť. Porozumieť týmto hnutiam, znamená lepšie porozumieť sebe a posunúť sa k zrelosti. ________________________________________________________________________

Často sa téma rozlišovania spája s pôsobením dobrého a zlého ducha. Takto to nájdeme aj v opisoch skúsenosti s rozlišovaním u mníchov na púšti. Zároveň si však mnísi uvedomovali, že zlá myšlienka ešte nutne nemusí znamenať pôsobenie zlého ducha. V prvom rade si preto musíme ujasniť, čo si máme myslieť pod pojmami, ako sú dobrý a zlý duch, hnutia, či nepriateľ, prípadne nepriateľ ľudskej prirodzenosti, ktoré používa Ignác z Loyoly vo svojich pravidlách.

Zredukovať celú problematiku len na pôsobenie dobrého a zlého ducha a pritom ich spájať s démonmi, či dobrými anjelmi alebo priamo s Božím duchom by bolo najjednoduchšie. Problematika rozlišovania je však zložitejšia. Pri zjednodušujúcej interpretácii, prevládajúcej v ľudovej zbožnosti, o tento svet zvádza boj dobrý a zlý duch, no pritom sa zabúda na človeka. Môžeme sa pýtať: "Kde je potom náš duch, naše myslenie?" Práve to Ignác zdôrazňuje v rozlišovaní. V tridsiatom druhom bode Duchovných cvičení hovorí, že v človeku jestvujú tri druhy myšlienok a to: "jedna je moja vlastná, ktorá povstáva z mojej slobody a vôle a druhé dve sú iné, ktoré pochádzajú zvonku: jedna od dobrého ducha a druhá od zlého." V rozlišovaní preto musíme spoznávať a pamätať aj na svoju vlastnú vôľu, túžby a plány, ktoré ovplyvňujú náš duchovný život a pohľad na Boha a svet.

So zjednodušenou interpretáciou sa často môžeme stretávať v rôznych hnutiach a spiritualitách, ktoré málo reflektujú antropológiu. To potom vedie k čudáckej spiritualite, ak sa o spiritualite dá vôbec hovoriť. Navyše sa môžeme domnievať, že pre mnohých ľudí je démonizovanie alebo interpretovanie rôznych udalostí odkazom na Božiu vôľu, metódou, ktorou sa v podstate podvedome zbavujú zodpovednosti za svoje rozhodnutia a následky z nich vyplývajúce. To, že povieme "Pán Boh dal, dopustil, spôsobil, požehnal, chcel...", zvlášť keď sa udalosti splnia podľa našich očakávaní, ešte nemusí byť prejavom viery, ale prenesením našej zodpovednosti za udalosti nášho života na Boha. Priznajme si, že všetci občas zažívame situácie v našom živote, kedy by sme radi to ťažké bremeno zodpovednosti takpovediac odložili bokom a preniesli na nejakú autoritu alebo Boha samotného. Boh však nestvoril pasívneho, mechanického človeka podľa obrazu naprogramovaného stroja, ktorý koná len tak, ako mu to dovolí jeho konštruktér. Stvoril nás na Svoj obraz - teda schopných slobody, tvorivosti a zodpovednosti, prostredníctvom ktorých realizujeme Boží obraz v nás a vstupujeme do dialogického vzťahu s Bohom.

Tak či onak, isté je, že zápas s hnutiami, citmi, démonmi alebo myšlienkami sa odohráva v našom vnútri, v našej mysli a preto s tým môžeme čosi urobiť a nie sme týmto hnutiam bezmocne vystavení. Zdokonaľovanie sa v rozlišovaní vedie k tomu, že sa pohnútky našich rozhodnutí stávajú menej náladové, chvíľkové a menej subjektívne. Dokážeme potom robiť skutočne slobodné, tvorivé a ľudsky zodpovedné činy. Keď teda Ignác hovorí o dobrých a zlých duchoch, má na mysli všetko, čo človekom hýbe, zvnútra i zvonka, čo ho pobáda, aby niečo urobil alebo neurobil. Slovo "duch" sa teda nevzťahuje len na Božieho ducha, anjelov a diablov.[1]                                                                                                              
                                                                                                                              Radovan Šoltés

[1] Porov. Spiritualita sv. Ignáca. Desiaty list. [Samizdat], s. 111.