Kontemplácia vo všednom dni

"V modlitbe kontemplujem Pravdu. Pri práci overujem, či to nebola ilúzia."
                                                                                                               Karel Satoria

V nadväznosti na slová Karla Satoriu, ako aj na slová Karla Rahnera o mystickom kresťanstve na úvodnej stránke ku kontemplácii, môžeme povedať, že kontemplácia a mystika patria k životu každého kresťana. Veľmi často sme však mystiku a kontempláciu vnímali ako niečo, čo je rezervované len mníšskej spiritualite a za múrmi kláštora je pre bežného človeka v podstate k ničomu. A vzhľadom k jeho povinnostiam a starostiam v živote nemá k tomu ani podmienky. Takto sme evanjelium pre bežného "nezasväteného" človeka obmedzili na morálku, ktorej mala slúžiť aj modlitba. Výsledkom je že väčšina spoločnosti sa síce hlási ku kresťanskému svetonározu, ale nábožensky ho praktizuje iba menšina a aj znej sa rovnako menšia časť zamýšľa nad tým, čo je to vlastne osobný vzťah s Bohom. Prečo? Neviem presne, ale predpokladám, že sa nám z kresťanstva vytratila motivácia a to nie hocijaká motivácia.
A strašenie peklom už nefunguje.

Richard Rohr v jednom rozhovore poznamenáva, že za jeho mladých čias ešte dochádzalo k "rebélii" voči kresťanstvu, ale dnes už mnohí kresťanstvo jednoducho ignorujú. Keď Rahner napísal, že kresťania budúcnosti budú mystici, mal na mysli práve tú spirituálnu motiváciu, z ktorej sa dá duchovne žiť, nielen prežiť. Kresťanstvo už nemôže stavať na hocijakých základoch. Buď bude hlboko osobné, alebo nebude kresťanstvom podľa Ježišovho evanjelia.

Možnosti súčasnej doby sú tak lákavé, dostupné a zamestnávajúce našu myseľ, že automaticky vytesňujeme všetko, čo je menej lákavé. Francúzsky mysliteľ Giles Lipovetsky v jednej zo svojich kníh[1] napísal, že napriek rôznym konštatovaniam metafyzikov je dnes už jednoducho možné žiť aj bez zmyslu, v akomsi slede jednotlivých zábleskov, čo je niečo úplne nové, čo sme tu predtým nemali. Ešte aj Nietzsche hovoril, že "akýkoľvek zmysel je lepší, než žiadny", ale dnes to už neplatí - potreba zmyslu sa vytratila a život, ľahostajný ku zmyslu, môže plynúť ďalej, bez vzrušenia, bez obáv, bez ašpirácií na novú stupnicu hodnôt. Zaiste to neostane bez dôsledkov pre dušu, ale mnohí si takéto otázky začínajú klásť až vtedy, ak vôbec, keď príde napríklad depresia, krach toho, na čom stavali a pod... Už neplatí ani to ľudové, že so starobou prichádza múdrosť. Človek môže spokojne zostarnúť aj bez toho, aby múdrosť vôbec prišla.

Nikdy nie je neskoro

Ignác z Loyoly si na začiatku renesancie pred seba postavil cieľ, ktorým bolo zladiť bežný život človeka s kontempláciou, čo našlo svoje vyjadrenie v známom jezuitskom hesle:
"Hľadaj a nachádzaj Boha vo všetkých veciach." [2]

Toto objavovanie Boha, kontemplovanie, vo všetkých veciach nie je len frázou, ale povolaním pre každého kresťana. Ináč by sme z Boha urobili len nejaký prostriedok pre zaistenie si večného života; niekoho, kto je na druhej strane a s týmto naším všedným životom nemá veľa spoločného; alebo Boha, ktorý nás čaká s účtovnou knihou hneď po tom, čo sa "preplazíme" slzavým údolím tohto bezbožného sveta. Svet však nemôže byť bezbožný. Bezbožný môže byť len človek vo svojich myšlienkach, plánoch a istotách, na ktorých stavia, ale aj on je nakoniec Božím dieťaťom. V kontemplácii sa učíme pozerať na svet novým pohľadom a nakoniec aj to rozdelenie na sakrálny a profánny sa v kontemplatívnom prístupe k tajomstvu nášho života v podstate ruší.

Sme povolaní a uschopnení nachádzať Boha vo všetkých veciach, hovorí Ignác, vo všetkých:
v prírode, v práci, vo vzťahoch, v našich túžbach a prianiach, v materiálnych hodnotách, ale aj v tom, čo sa nevyvíja podľa našich plánov:  v bolesti a utrpení, v poníženosti, v skromnosti, v stroskotávaní.

Kontemplácia nás vedie od otázky "Kde si, Pane?" k otázke: "Pane, kde nie si?". [3]

Kontemplácia nás vovádza do mystického prežívania Boha v našom živote, ale aj do prežívania nášho života ako daru a povolania k zrelosti. Zrejme tušíme, že to predpokladá aj istú námahu z našej strany. Tá spočíva v tom, aby sme v každodennom rozhodovaní mali takpovediac jasno v tom, čo je naším cieľom a čo je len prostriedkom.

To, že kontemplácia je schopnosť, s ktorou máme všetci skúsenosť sa dá prirovnať umeleckému cíteniu človeka. Koľkokrát sme videli nejakú prírodnú scenériu, kvet alebo obraz... a povedali: "To je krása." Nedokázali by sme však tieto slová vysvetliť druhým, ba dokonca ani sebe, ale napriek tomu sme vedeli, že máme hlboké porozumenie toho, čo vidíme. V niečom podobnom spočíva aj kontemplácia Boha.

Problém je však často v našich túžbach, plánoch a predstavách, cez ktoré nazeráme ako cez farebné okuliare na svet, ako aj na Boha. Potom ho nemôžeme vidieť, aký sa nám ukazuje, ale iba ako ho vidíme po tom, čo sme ho vtiahli do nášho sveta vzťahov, vecí, kariéry, náboženstva, v ktorom je každý z nás nejako zariadený a neustále sa aktívne zariaďuje. Vidieť Boha vo všetkých veciach preto neznamená, že si ho podľa našich vecí prispôsobíme, v čom sme mimochodom veľmi, veľmi dobrí, ale že budeme pretvárať náš pohľad na veci podľa neho. Je to naša trvalá úloha, ktorej skúškou správnosti je samotný život. Výstižne to vyjadril sv. Augustín:

"Boh je tvoja podstata: neunikneš z nej, pretože unikáš zo svojho stredu. A ak si chceš byť istý, že nehovoríš sám so sebou, že netvoríš boha k obrazu svojmu, je tu Boh v podobe Ježiša z evanjelia, človek ako my, ktorý hovorí ako my a má pre nás náročné posolstvo, poučenie bez táranín a je nám priateľom... Veľa šťastia, priateľu. Ten, ktorý ti načúva nie je mimo teba."

[1] LIPOVETSKY, G.: Éra prázdnoty, 2008, s. 61.
[2] IGNÁC Z LOYOLY, sv.: Duchovné cvičenia - exercície (čl. 235 - 236), 1995.
[3] SATORIA, K.: Povoláním člověk, 2015, s. 17.