Kontemplácia a uzdravenie

"Vnútro človeka sa nemôže uzdraviť len obyčajnou disciplínou.", výstižne konštatuje Anselm Grün. Zaiste, aj tá nám pomáha pri porozumení a ovládaní našich vášní, ale až kontempláciou môžeme dosiahnuť skutočné uzdravenie. To je skúsenosť, ktorú nám odovzdáva mníška tradícia.

V modlitbe človek spoznáva seba samého. Spoznávame kým sme, svoje slabosti, ale aj naše túžby, ktoré nás vedú k Bohu. Jej vrcholom je poznať našu vlastnú prirodzenosť prežiarenú Bohom. Zaiste, budeme možno musieť prejsť cestou zápasu s našimi vášňami a náklonnosťami, predstavami a plánmi. Budeme možno v kríze neustálych pádov a neúspechov. No až keď sa dostaneme na dno svojej reality, dokážeme kontemplovať realitu Boha. Tak, ako sa to udialo v duši Jóba alebo márnotratného syna, ktorý až vtedy, keď pochopil podstatu toho, na čom vybudoval život, mohol pochopiť podstatu toho, čo mu dal jeho Otec.

Cesta mníšskej tradície nikdy nebola žiadnou moralizujúcou cestou, ale cestou mystagogickou, ktorá vedie do Otcovej náruče. Kontemplácia je vlastne metóda, ktorá nás neučí, ako sa modliť, ale ktorá nás mení pred tvárou Boha a disponuje nás vidieť Boha vo všetkých veciach. "To je krása,", povie kontemplatívny človek.

Kontemplácia sa preto stáva skutočnou terapiou pre naše problémy a rany. V postoji pred Božou prítomnosťou a láskou sa postupne hoja rany, ktoré nám udelil život; ustúpia myšlienky na ľudí, ktorí nás ranili; tu nás nemôžu ovládnuť ľudia so svojimi názormi a súdmi. Kontemplatívny človek opäť nachádza slobodu vo svojom povolaní k životu a už ho nedokáže iritovať, že nedosiahol ten-ktorý kariérny stupeň, plány, ktoré si robil, alebo to, že ho pre postoje viery ostatní považujú za blázna. Ak sa zjednotíme s Bohom v kontemplácii, už nás neovládnu predsudky a názory druhých, už nebudeme definovať sami seba podľa toho, čo si o nás myslia alebo či nám prejavujú uznanie, pretože sme svoj pevný základ našli v Bohu.[1]

V kontemplácii dokážeme prerušiť identifikáciu so zraňujúcimi myšlienkami, predstavami a pocitmi. Dokiaľ sme zviazaní takýmito pocitmi, dokiaľ sme závislí na dobrom zdravotnom stave, dokiaľ sa identifikujeme so svojím strachom, žiarlivosťou, svojím hnevom, so svojimi depresiami, dovtedy budú naším trvalým problémom, od ktorého sa nedokážeme oslobodiť.

Až keď prežijeme, že naša vlastná skutočnosť a život leží hlbšie, a že Boh je najhlbšia realita, oslobodíme sa od pripútanosti k svojim problémom a z ich moci. K uzdraveniu nestačí, že svoje problémy spoznáme a vieme s nimi zaobchádzať. Môžeme ich dokonca potlačiť náboženskými aktivitami, ale aj tak budú neustále pôsobiť a vytvárať nepokoj, neistotu a strach. Skutočne sa uzdravíme až vtedy, keď spoznáme svoje pravé bytie. Až keď sa priblížime k poznaniu toho, že nie sme určovaní vzťahmi, problémami a strachmi a že naše skutočné Ja je v obraze, ktorý si o nás vytvoril Boh pri našom vyvolení k životu, môžeme začať milovať seba a Boha. Toto poznávanie nepreruší ani vedomie našich pádov, pretože Otca zaujímame my, nie naše hriechy.

Nad týmto spirituálnym Ja nemajú názory druhých, pocity a vášne žiadnu moc, pretože v priestore modlitby sa dokážeme ponoriť do Otcovho pokoja napriek rôznym okolnostiam a zraneniam života. Dokážeme vidieť seba jeho očami akoby sme hrali spolu tú istú skladbu.[2] Precítenie a prijatie Božej lásky k nám potom nevyhnutne vyvoláva údiv, údiv vyvoláva vďačnosť a vďačnosť vyvoláva kresťanský život.[3]

Znášaj seba samého

Určite sme mnohokrát počuli katechézu o láske, ktorá sa prejavuje v službe druhým, čo je pravda, ale buďme realisti. Každý z nás môže dávať len to, čo má a navyše často v tom stroskotávame. Aby sme mohli byť pre druhých, musíme v prvom rade byť pre seba, v duchu kontemplácie. Jednoducho musíme mať na seba čas, aby sme mohli objavovať obraz, ktorý má o nás Boh. Aj aktivity, služby a apoštolát môžu byť reakciou na zdeformované obrazy nášho Ja alebo únikom pred samotou a tichom. Človek si dokonca môže myslieť, že práve vtedy si ho Boh všimne a nejako ho za to "odmení"... Spomeňme si na ustarostenú Martu z Lukášovho evanjelia: "Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať?" (Lk 10,40) Alebo povedané ináč: "Pane už je najvyšší čas všimnúť si aj mňa, veď pozri, čo všetko tu robím...". Ale takýto pohľad na seba a na Boha, nám Boha skôr odcudzí a určite nás neuzdraví. Potrebujeme si sadnúť k Ježišovým nohám a byť tam, hoc aj s tým, čo sme a akí sme, s tým, čo si o nás myslia alebo nemyslia druhí.

Koľko energie a času investujeme do profesie, rodiny, priateľov, našich aktivít, záľub a koľko do nás samých? Niekedy človek vezme z toho, čo je pre rodinu a dá to do profesie alebo pre priateľov a skôr alebo neskôr zistí, že to nebolo dobré. Neberieme z toho, čo má byť pre nás, a dávame to do práce alebo do surfovania po internete? Starať sa o seba znamená v prvom rade investovať do seba. Ak nám ide o druhých, o rodinu, našu prácu, nemôžeme im lepšie poslúžiť a tvorivo uplatniť svoje dary, ako keď budeme mať čas pre seba - čas pre spoznávanie svojho pravého bytia. Ak to neurobíme, nepomôžeme ani sebe, ani druhým. Možno budeme musieť spomaliť tempo.

Zostať so sebou ale znamená vystaviť sa vlastnej realite s tým, čo sme a čo je v nás. Vnímať svoje chyby, možno aj neúspechy, bolesti, strach či depresie; možno nechuť, nudu či prázdnotu alebo pocit, že nie je všetko tak, ako to Bohu hovoríme; ale aj ambície, sny o vlastnej veľkosti, čoho sú dnes plné návody a odporúčania pre úspešný život. Byť niekým dnes totiž znamená vedieť sa presadiť, no v skutočnosti byť veľkým znamená vydržať s pravdou o sebe samom. V tom je kľúč k zrelosti.

Nepomôže nám žiadna vonkajšia askéza, ak nie sme ochotní sedieť pred Bohom a znášať seba takých, akí sme. Vydržať vo svojej cele sám so sebou bolo najdôležitejším asketickým činom mníchov. Dnes máme toľko možností rozptýlenia, že ani nemusíme spozorovať neschopnosť vydržať so sebou samými. Ale ak to vydržíme, napriek tomu, že všetko v nás môže proti tomu protestovať, dotkneme sa pravdy. Možno to bude pravda krutá, ale súčasne aj oslobodzujúca.

Zaiste v mnohých povinnostiach všedného dňa sa môže zdať nemožné nájsť si pokojné miesto. Otvára sa otázka, čo znamená "sedieť pri nohách Boha" v našom všednom, často uponáhľanom dni? Je nutné byť celý čas na "púšti"? Čo potom, keď to nie je možné? Zaiste pre mnícha je skúsenosť s celou a púšťou dôležitá. Je to jeho cesta. Každý z nás však má svoju cestu života a musíme sa učiť byť kontemplatívnymi práve na nej. Ak by to tak nebolo, Boh by bol pre drvivú väčšinu ľudí v podstate neprístupný. Ježiš nám však hovorí, že prišiel a ostáva s tými, korí to potrebujú.

Byť sám so sebou pre zaneprázdnených ľudí neznamená izolovanosť od sveta. Nakoniec izolovanosť od druhých a od hluku sveta ešte sama nezaručuje, že už nebudeme zotrvávať v nami upravených predstavách o Bohu. Musíme preto starostlivo skúmať, čo nás v našom uvažovaní o Bohu vyrušuje, a tu je potom potrebné začať hľadať. Napríklad otázka: "Mám z Boha strach?" alebo "Je pre mňa Boh naozaj tým, čo ma najviac naplňuje na tomto svete?" môže odhaliť konflikt medzi našou vôľou po šťastí a obrazom Boha, ktorý nám do vedomia a podvedomia sprostredkovala naša náboženská socializácia. A takto môžeme pokračovať ďalej: "Mám strach zo smrti, strach z budúcnosti?" Určite voči týmto existenciálnym kategóriám musíme mať rešpekt, ale ak máme strach, je potrebné skúmať jeho pozadie a možno aj mechanizmus obrany, ktorý nám nakoniec prekáža dozrieť k slobode.

Ostať sám so sebou a znášať seba dokážeme, aj keď kráčame po ulici a uvedomujeme si, že sme a že aj v tejto všednosti a rutine sme pri Bohu (porov. Sk 17,27-28). Byť so sebou môžeme, aj keď cestujeme v autobuse a uvedomíme si, že sme - s tým všetkým, čo sme dnes prežili, a možno nemusíme byť tým práve nadšení, ale napriek všetkému si uvedomujeme, že sme pri Bohu. Vydržať seba a byť pri sebe môžeme, aj keď nás rozčúli nejaký človek a po "ochladnutí" si uvedomíme, že sme to opäť nezvládli, no napriek tomu sme pri nohách Lekára našej duše. Chce to s tým začať a cvičiť sa vo vnútornom stišovaní hoci aj v situáciách, ktoré sa javia ako najnepravdepodobnejšie pre kontempláciu. Chce to však naučiť sa narábať s časom a niekedy, možno i častejšie, sa aj prinútiť.

Kto však hľadá, ten nájde, kto klope, tomu otvoria, ubezpečuje nás Ježiš (porov. Lk 11,9). Neexistuje zrelý človek, ktorý by nemal odvahu vydržať sám so sebou a poznať sa. Dozrievanie si však vyžaduje trpezlivosť, pokoj a čas. Aj preto sa v mníšskej tradícii zdôrazňuje, že cesta k Bohu vedie cez trpezlivé stretávanie sa so sebou samým. [4]

[1] Porov. GRÜN, A.: Nebe začína v tobě, 2013, s. 66.
[2] Porov. GRÜN, A.: Nebe začína v tobě, 2013, s. 96 - 97.
[3] Porov. O´KEEFE, M.: Stať sa dobrým, stať sa svätým. O vzťahu kresťanskej etiky a spirituality, 1995.
[4] Porov. GRÜN, A.: Nebe začína v tobě, 2013, s. 25.