Keď hovoríme o spytovaní svedomia ide o rozmer sebapoznania - prejsť od otázky "Čo" sme urobili?, k otázke "Prečo?". Pýtať sa na príčiny našich reakcií, túžob a motivácií. Čo všetko ovplyvňuje naše nazeranie na svet. Čo všetko tvorí základy, na ktorých sa formuje naše vedomie. To všetko je vždy spoluprítomné v našom konaní a v každom našom vnímaní a počúvaní.

Spytovanie svedomia ako sebapoznanie

Výlučne morálny prístup k spytovaniu svedomia má často za následok, že mnohí spytovanie svedomia vôbec nepraktizujú, prípadne len veľmi obmedzene. Niektorí jednoducho preto, že sa morálkou príliš neobťažujú, ale nájdu sa aj takí, ktorí to vzdali z dôvodov pocitov viny z pohľadu na svoju temnú stránku; alebo z nepríjemného pocitu pri "prehrabávaní sa" vo svojich chybách a hriechoch; prípadne preto, že sa im spytovanie svedomia stalo akousi rutinou, bez viditeľného pokroku v duchovnom živote.

Ak sa zameriame len na naše chyby a nedostatky, okrem pocitov viny a možno aj frustrácie naozaj nezískame veľa a môžeme prekryť aj to, čo je v nás cenné a čo môže byť východiskom k premene nášho života. Zvlášť tí, ktorí majú sklony k škrupuliam, s tým majú veľké problémy. Potom im takéto spytovanie svedomia v duchovnom živote môže viac škodiť, než pomáhať.

To neznamená, že porovnávanie nášho konania s mravnými normami treba opustiť. To ani nie je možné, pretože sme súčasťou istej kultúrnej paradigmy, v ktorej sme sa formovali a učili, čo je správne a nesprávne, dobré a zlé, dovolené alebo zakázané. To prispelo k nášmu vnímaniu rôznych situácií, ktoré prináša život a stalo sa to aj súčasťou nášho svedomia. Podstata problému tkvie v tom, že ak duchovný život postavíme len na porovnávaní nášho konania s morálnymi imperatívmi, budeme sklamaní a možno aj prekvapení z toho, prečo sa náš vzťah s Bohom neprehlbuje.

­Morálka nepozná zľutovanie

Morálne normy predstavujú ideály, o ktoré sa síce máme snažiť, ale ktoré nám budú vždy viac-menej unikať. Možno aj preto mnoho ľudí svoje problémy odbije konštatovaním: "Veď som len človek."

Ideály zaiste potrebujeme, ale sústredenie sa na výlučne morálny prístup nám v ich dosahovaní veľmi nepomôže. Morálka nám skôr slúži ako signalizátor vybočenia z cesty, po ktorej sme sa rozhodli kráčať, ale sama cestou nie je. Zmysel a motiváciu objaviť podstatu života a našej vnútornej premeny v samotnej morálke nenájdeme, podobne, ako z tieňa nepochopíme podstatu svetla. Preto morálka len ťažko môže byť dostatočnou motiváciou k našej premene. Preto mnohí nedokážu prejsť od informácií o pochybení, ktorých sú plné spovedné zrkadlá, k identifikácii príčin hriechu a následne k procesu uzdravenia. Navyše tu hrozí trvalé pokušenie takzvaného farizejizmu, čo Ježiša nesmierne iritovalo. Asi ho nedokázalo nič tak vyviesť z miery, ako myslenie a postoje farizejov a zákonníkov. Pritom všetci verili, že zachovávanie noriem a predpisov, je dôležité aj z teologického hľadiska, avšak literu zákona stotožnili s Božou vôľou a životom. Sloboda, tvorivosť, nonkonformnosť či otvorené myslenie sa im príliš nepozdávali - skôr boli voči týmto hodnotám podozrievaví. Tomu aj podriadili svoje predstavy o tom, aký má byť človek a aký je Boh. Ježiš na to nakoniec doplatil.

V našej kultúre príliš moralizujeme a kladieme často neprimeraný dôraz na zákon. Chýba však dotknutie sa srdca. Možno aj preto sú morálne výzvy a katechézy neúčinné. Možno to je jeden z dôvodov, prečo narastá úbytok väzieb na Cirkev. Po tom, čo vieme z vývinovej psychológie a z jej aplikácie na náboženskú výchovu, môžeme povedať, že stojíme pred zamyslením sa nad tým, aký obraz Boha bol ponúkaný v publikáciách Cirkvi; na náboženskej výchove a v katechéze; v doslovnej interpretácii biblických, najmä starozákonných textov; aký obraz Boha sa prezentuje v médiách, v rodine a pod. Či mnoho ľudí neuteká od Boha a Cirkvou práve preto, že uteká pred sprostredkovaným, strach naháňajúcim obrazom Boha? [1] Zamýšľanie sa nad naším obrazom Boha je znamením čias pre Cirkev a každého veriaceho človeka v dnešnej dobe.

Ak by sme spytovanie svedomia postavili len na morálke, potom sa naozaj nemôžeme čudovať, že mnohí na kresťanstve nevidia nič extra prínosné a ani príliš pomáhajúce. Možno síce lepšie spoznáme čosi z toho negatívneho, čo je v nás, ale len v jednej rovine, z ktorej nemôžeme rekonštruovať pravdivý obraz o sebe, ani to, ako na nás pozerá Boh.

Tiene našich reakcií, zranení a zraňovania druhých nevypovedajú ešte nič o našom vnútri ani o Bohu. Ak budeme na Boha pozerať len z analýzy tieňa, aj on sám sa stane pre nás temným. To sa pochopiteľne prenáša aj do sviatosti zmierenia a potom nemôžeme ostať prekvapení, keď ju ľudia zamenia za terapiu u psychológa alebo psychiatra, ktorá im na rozdiel od takéhoto "morálneho tréningu" môže aj skutočne pomôcť.

Ak na ceste nášho duchovného života ostaneme len pri porovnávaní sa s morálnymi kódexmi, budeme často sklamaní. To samozrejme neznamená, že takouto stratégiou sa nedá niečo urobiť. Veď nakoniec všetci sme nastavení tak, že strach zo sankcie, či už podobe nejakého trestu zo strany komunity alebo Boha v podobe zatratenia vo večnosti, je pre nás tiež nemalou motiváciou čosi neurobiť, neprekročiť zákaz alebo aj dokonca urobiť. Môžeme mať z toho ešte aj dobrý pocit istoty a neohrozenosti. Neprivedie nás to však k uzdraveniu tých náklonností a reakcií, ktoré nás blokujú byť človekom na Boží obraz. Môže sa naopak stať, že príčiny našich chýb ešte hlbšie zadupeme do seba. [2]

­ Plachtiť ako Albatros alebo "Umenie rozlišovania prúdov"

Vráťme sa však k ťažkostiam pri spytovaní svedomia. Jezuita Herbert Alphonso hovorí, že problém často spočíva v tom "že zo spytovania svedomia sme urobili len cvičenie z morálky, a ono je v skutočnosti každodenným cvičením sa v rozlišovaní." [3]

Rozlišovanie nemá za cieľ len porovnávať naše skutky s morálnym kódexom, ale skúmať naše motivácie, sklony a ich príčiny. To neznamená zľahčovanie skutočnosti, že sme hriešni, a vlastne si ani nevieme predstaviť život nezaťažený vinou a stroskotávaním, ale ak pri snahe zmeniť to, čo vnímame v našom konaní, či už voči druhým alebo Bohu, ako problém, ostaneme len pri vonkajších reakciách bez hlbšej analýzy ich príčin, teda bez hlbšieho poznania našich motivácií a náklonností, ťažko dokážeme prejsť od identifikácie problému k nášmu uzdraveniu.

Cesta k Bohu nie je morálnym výcvikom, ale je spojená s uzdravením, ktoré nám Boh tak veľmi praje, avšak, ktoré máme aj my v našich rukách, a preto ho môžeme prijať alebo aj (často podvedome) blokovať. Rozlišovanie nám preto môže symbolicky pripomínať let Albatrosa; fantastického majstra v lietaní medzi vtákmi. Dokáže celé hodiny plachtiť nad morom bez toho, aby sa namáhal a predsa letí za svojím cieľom. Ak spytovanie svedomia postavíme len na porovnávaní sa s morálnymi kódexmi, bude to skôr pripomínať let s neustálym mávaním krídel, ktoré nás rýchlo vyčerpá.

Potrebujeme skôr pracovať na rozvíjaní intuície voči tomu, čo je pre nás dobré a čo zlé; porozumieť svojím pocitom, impulzom a túžbam tak, aby sme ich dokázali ovládať a nie ony nás. Snažiť sa v rôznych životných situáciách zachovať indiferentný, teda vnútorne slobodný postoj, čo neznamená ani rezignáciu, ani nekritické ustupovanie, ani nekritické sebapresadzovanie, aby sme neboli zmietaní z jednej strany na druhú a strhávaní každým závanom vetra (porov. Ef 4,14).

Prúdy si nemôžeme vybrať, tie v čase prichádzajú a odchádzajú, vznikajú a zanikajú s rôznymi vonkajšími životnými situáciami, obrazmi, vzťahmi, ohrozeniami a pod. a rovnako aj s našimi vnútornými zraneniami, obrannými mechanizmami, morálnymi matricami, povahou alebo aj túžbami, predstavami a náklonnosťami. Ak chceme porozumieť sebe a nášmu vzťahu s Bohom, prirodzene nemôžeme preskočiť to, čo sa odohráva v našom vnútri.

Ako vnútorné, tak aj vonkajšie "prúdy" nás môžu dvíhať, ale aj zrážať k zemi. Môžeme sa však naučiť dobré "prúdy" využívať a tým, ktoré nám prekážajú na ceste za cieľom, sa vyhýbať.

Môže nám to tiež pripomínať jazdu na bicykli, s ktorou asi máme všetci skúsenosť. Spočiatku sa to asi nezaobišlo bez nejedného pádu, ale časom sme získali takú zručnosť, že sme našu jazdu začali vykonávať intuitívne a práve preto z nej môžeme mať radosť a dokonca obdivovať pri nej okolie. Iba v prípade veľkej kolízie vedome vyrovnávame rovnováhu. To že sme to zvládli však bolo podmienené jedným dôležitým predpokladom, bez ktorého to nejde - chceli sme.

­Tajomstvo múdrosti je...

... v poznaní seba samého. To hovorili už starovekí grécki myslitelia. Je pravdou, že poznanie nás samých je omnoho zložitejšie a často ťažšie, ako sa nám môže zdať. Problémom je naša "optika", ktorou sa pozeráme. Keď vnímame veci okolo nás, vrátane nás samých, veľmi často ich nevidíme také, aké sú, ale ako sme ich schopní vidieť. Vždy totiž vidíme viac, než sa nám ukazuje. Do nášho vnímania seba, sveta a teda aj Boha podvedome primiešavame to, čo nosíme v hĺbke svojho JA. Mnohé z našej minulosti sa stáva kľúčom k tomu, ako rozumieme našej prítomnosti a ako si budeme plánovať našu budúcnosť.

Predstavme si, že sa všetci pozeráme na rovnaký obraz alebo počúvame rovnakú hudbu. Určite sa zhodneme, že naše videnie videného a počúvanie počutého nebude rovnaké. Niekoho čosi osloví, zatiaľ čo druhý si to nevšimne, prípadne ho môže osloviť čosi iné, alebo aj znechutiť. Náš zrak a sluch je síce fyziologicky rovnaký, ale to, čo vidíme a počujeme, je vždy subjektívne. Naša skúsenosť je vždy nazeraná "optikou", ktorú nosíme v našom vnútri. Obrazne povedané: "Aké bude oko nášho vedomia a podvedomia, také bude aj naše zorné pole."

Nie je to iné ani pri rozprávaní o Bohu. Ba práve v tomto prípade naše pred-porozumenie vystupuje o to silnejšie, lebo Boha nevidíme zrakom, ale iba o ňom uvažujeme a vnímame pocity, ktoré v nás myšlienky naňho vyvolávajú. Tak môže niekto pri uvažovaní o Bohu prežívať pokoj, radosť, slobodu, zatiaľ čo druhý napätie, strach, pocit neistoty, menejcennosti či sklamania - a mohli by sme takto pokračovať ďalej.

[1] Porov. FRIELINGSDORF, K.: Falešné představy o Bohu, s. 145.
[2] Porov. HERYÁN, L.: Exotem na této zemi, s. 65.
[3] ALPHONSO, H.: Osobní povoláni, s. 39.