Hnevám sa na Boha...kedy, prečo a čo s tým?

Má hnev miesto v duchovnom živote a to ešte voči Bohu? Je to opovážlivosť alebo úprimnosť? Jedno je isté, Boh nás vidí takých, akí sme a nič z toho, čo hráme alebo chceme hrať nezaberie. Stretnúť sa s Bohom však v prvom rade znamená stretnúť sa so sebou samým.

________________________________________________________________

Pri stretnutí a duchovných rozhovoroch s viacerými kresťanmi som sa stretla s fenoménom, že títo často zbožní ľudia denne navštevujúci bohoslužby mali, možno živili v sebe bariéru voči Bohu tým spôsobom, že sa na neho akoby (či naozaj) hnevali. Zazlievali Bohu niečo, čo zariadil tak či onak (patrí sem aj nespokojnosť so sebou, neprijatie seba - výzoru, charakteru, schopností, obmedzení, minulosti, rodiny), ťažké životné skúsenosti, ktoré prežili, neprijatie od najbližších, s čím sa nevedeli vyrovnať.

Niektorí cítili voči Bohu hnev, ale kvôli tlaku zvonku alebo aj zo svojho svedomia (psychológovia vravia o tlaku super Ega, určitého vnútorného imperatívu) pokračovali v cirkevnej praxi, dokonca aj v modlitbe, pretože mali strach z Božieho hnevu a trestu. Keďže vedia, že hnev patrí medzi hlavné hriechy, prípadný hnev voči Bohu vyhodnotili ako "super" ťažký hriech.

No boli aj takí, ktorí na "oplátku" prestali navštevovať bohoslužby, zatrpkli voči Cirkvi, stali sa uštipačnými, pichľavými, tvrdo ironickými ľuďmi.

Ako je to teda s negatívnymi pocitmi, ktoré v sebe cítime, keď sa v duchu zameriavame na Boha? Je (má byť) náboženstvo, modlitba iba zdrojom príjemných, často až sentimentálnych pocitov? Lebo úplne bez pocitov človek voči fenoménu Boha byť nemôže, nevie. Sme cítiace bytosti. Čo robiť vtedy, keď pri modlitbe či myšlienke na Boha cítim rozhorčenie a hnev?

Siahnime po Knihe kníh, ktorá je zdrojom kresťanskej viery v Boha a je v nej množstvo archetypálnych skúseností, ktoré sú aktuálne dodnes. V záverečnej knihe Biblie v Apokalypse Boh hovorí anjelovi Laodicejskej cirkvi: "Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiežby si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, vypľujem ťa zo svojich úst" (Zjv 3,15-16). Podľa tejto state by bolo pre nahnevaného kresťana lepšie vyjadriť svoj negatívny pocit voči Bohu ako sa modliť iba zo zvyku alebo strachu, modliť sa a potláčať pocity. Skúsenosť potvrdzuje, že dokonca mnohí z tých, ktorí vyjadrili svoj hnev voči Bohu radikálnym spôsobom, akým je prerušenie náboženskej praxe, našli po čase cestu späť do Cirkvi a táto skúsenosť ich priviedla k autentickému obráteniu sa k Bohu skrze dlhodobo pociťovanú absenciu duchovnej transcendencie.

Odmietanie, potláčanie, tlmenie pocitu hnevu voči Bohu môže byť prejavom podvedome nesprávneho, deštruktívneho až démonického obrazu o Bohu, ktorý sa takýmto spôsobom živí. V ťažkých, existenciálnych skúsenostiach, ktoré prežívame ako veriaci a ktoré nás vedú k hnevu voči Bohu, je taká "výmena názorov" s Bohom nutná.[1] Sloboda ako Boží dar prejavená otvorenou modlitbou, žalospevom, konfrontáciou môže byť spôsobom vyjasňujúcim "zdedený" obraz Boha na osobný a oslobodzujúci obraz Boha milujúceho život, ako nám ho predstavil Ježiš.

Hnev voči Bohu môže byť naskrze prirodzenou psychologickou reakciou veriaceho človeka na odmietnutie niečoho, čo ho zraňuje. Psychologička Elisabeth Kübler-Rossová uvádza päť fáz [2], ktoré sprevádzajú proces umierania, ale platia aj pre iné ťaživé, existenciálne skúsenosti:

1. odmietanie: človek si nepripúšťa myšlienku či pocit (napr. zranenie alebo smrť)
2. hnev: obviňuje za svoje negatívne pocity iného (v našom prípade to môže byť sám Boh)
3. vyjednávanie: človek si dáva podmienky, ktoré by Boh (iný človek) mal splniť, potom bude schopný prijať neprijateľnú myšlienku, pocit, stav
4. depresia: súčasný neprijateľný stav otočí proti sebe samej (samému)
5. prijatie: človek je schopný prijať stav vecí, ťažkú situáciu, traumu, koniec-koncov - smrť.
   

Deštruktívne v duchovnom živote pôsobí hra "na svätého" ("na svätú"), keď sa človek štylizuje do pózy duchovného človeka, ktorý je "nad" tým všetkým, nepripúšťa si negatívne pocity, má na všetko rýchly recept (napr. citát z Biblie). Je to skratkovitá cesta vedúca ktoviekam, v ktorej sa človek vzďaľuje od seba samého, zrieka sa toho, čo je ľudské, čo je najväčším darom od Stvoriteľa - svojho srdca, pocitov, ktoré signalizujú univerzálny prirodzený zákon.

Zjavne existuje spôsob, ako zaobchádzať s hnevom voči Bohu tak, aby sa naša viera prehĺbila, stala sa autentickejšou bez toho, aby nás to vyhodilo medzi zranených uštipačníkov, neosobných svätuškárov alebo ateistov. Je to proces, ktorý vyžaduje trpezlivosť, jemnosť voči tomu, čo sám (sama) cítim. V tomto procese je veľmi nápomocné duchovné doprevádzanie, ktorého podmienkou je poctivá úprimnosť. Výsledkom nie je iba otvorený vzťah k živému Bohu, ale aj vyjasnenie si svojej vlastnej identity a postupom času aj vnútorné vyriešenie toho, čo bolo (čo sa javilo ako) neriešiteľné.

Na povzbudenie do tohto procesu, ktorý ospravedlňuje hnev voči Bohu ako jednu z fáz uzdravenia a vnútorného zrenia si všimnime vo Svätom písme modlitbu žalmistov, Jóba, Jakuba, Mojžiša, Jonáša, ktorí zápasili s Bohom a ktorých Sväté písmo chváli, Boh ich napokon požehnáva, učí (v závere článku pripájam niekoľko odkazov na biblickú modlitbu hnevu).

Viera v Boha je skutočným vzťahom s rozmanitosťou pocitov, cestou plnou rázcestí, križovatiek, úzkych chodieb, v ktorých tápeme v tme a chaose. Boh nás aj vtedy sprevádza, prihovára sa k nám cez tieto skúsenosti. Neprestáva nás milovať, aj napriek chaosu, čo je v nás. Objavovanie jeho lásky bude nakoniec premieňať aj chaos v nás. [3]

Podnety pre duchovné cvičenie:

• Napíš v nadväznosti na biblické žalospevy vlastný žalospev vyjadrujúci tvoj aktuálny životný pocit
• Napíš list Bohu, v ktorom otvorene vyjadríš, čo ťa trápi
• Meditatívne prečítaj stať Gn 32,23-32 - patriarcha Jakub bojuje s Bohom
• Podobne: Kniha Jób, najmä kapitola 3, 38-42, zvlášť 42,1-9
• Pomodli sa žalm 13, 22
• Napíš vlastný žalm 139

[2] Kübler-Rossová,E.: O smrti a umírání. Co by se lidé měli naučit od umírajících. Portál, 2015.
[3] Porov. Hughes G.: Boh prekvapení. Dobrá kniha, 2006, s. 72.