Deviate až jedenáste pravidlo na ceste očisťovania

Deviate až jedenáste pravidlo hovoria o tom, ako sa máme zachovať v čase útechy a útechy a že príčina neútechy nemusí byť vždy spájaná s pôsobením zlého ducha. V duchovnom živote nie sme pasívne postavení pred Boha, ktorý nám niečo dá alebo nedá podľa toho, ako sa mu zachce. Vzťah s Bohom je vzťahom, ktorý má ďaleko od pragmatizmu a využívaniu druhého pre svoje potreby. Je to vzájomná spolupráca, v ktorej Boh úplne rešpektuje našu slobodu. To je kľúčová vlastnosť lásky. "Práve preto, že ťa milujem, môžeš spokojne odísť a nebudem ti brániť", povie milujúci milovanému. Láska nezväzuje. Hoci túži po dobre druhého nenanucuje mu ho proti jeho vôli. Aj v tom spočíva tajomstvo "skrytosti" Boha.

______________________________________________________________

V deviatom pravidle Ignác rozlišuje tri príčiny, ktoré môžu spôsobovať neútechu:

"Prvá je, že sme vlažní, leniví a nedbalí vo svojich duchovných cvičeniach. A tak pre naše nedostatky sa vzďaľuje od nás duchovná útecha.

Druhá príčina je, že Boh nám chce ukázať, čo sme a ako ďaleko dôjdeme v jeho službe a chvále bez toľkej štedrosti útechy a toľkých milostí.

Tretia príčina je, že nám chce dať nahliadnuť a spoznať, aby sme si živo uvedomili, že nie je v našej moci nadobudnúť alebo si zachovať veľkú nábožnosť, prenikavú lásku alebo inú duchovnú útechu, ale že toto všetko je dar a milosť od Boha, nášho Pána; aby sme nestavali hniezdo na cudzom dome a nedvíhali svoj rozum k pýche a k márnosti pripisujúc samým sebe nábožnosť alebo iné prejavy duchovnej útechy." (DC 322)

Aj tu musíme mať na mysli to, čo sa týka prirodzených príčin útechy alebo neútechy. Príčinou neútechy môže byť aj únava, nedostatok spánku, zdravotné problémy, ťažkosti a tragédie v živote a pod. Vtedy by bolo chybou reagovať na takúto neútechu podľa šiesteho pravidla (DC 319), kde Ignác odporúča, aby sme sa napríklad viac modlili, predlžovali si spytovanie svedomia, robili pokánie a pod. Niekedy však môže prirodzená neútecha vyústiť do duchovnej neútechy, keď napríklad má človek psychologickú tendenciu myslieť si o sebe to najhoršie, čo môže byť východiskom pre pôsobenie zlého hnutia tým, že cez túto neútechu vedie človeka k podceňovaniu sa aj v duchovnom živote.[1]

Preto je potrebné rozlišovať, či prípadná neútecha je spôsobená napríklad únavou, vyčerpanosťou (syndróm vyhorenia), depresiami, alebo sa týka duchovného života. To je aj dôležitou úlohou exercitátora, prípadne duchovného radcu voči exercitantovi. Preto v duchovnom sprevádzaní nestačí len zdôrazňovať zbožnosť, ale aj neustále prehlbovať znalosti z oblasti pastorálnej psychológie a psychiatrie. Ináč môže exercitátor len prehĺbiť problémy exercitanta, či penitenta. V tom je potrebné zachovať zrelý realistický postoj k duchovnému životu, ktorý necháva priestor pre osobnú zodpovednosť bez prehnaného démonizovania alebo spiritualizovania

Príčinou neútechy teda môže byť vlažnosť a ľahostajnosť v duchovnom živote alebo vovádzanie do Božej školy, kedy zisťujeme, že duchovný život nie je len o našej aktivite, prospechu, ale o milosti a škole lásky, ktorá nepočíta (porov. Kor 13)

Mnohí kresťania síce uznávajú náuku o prítomnom a milostivo pôsobiacom Bohu, ale ich konkrétna viera má skôr deistický charakter. Tu by sme mohli spomenúť jedno zaužívane príslovie v našej kultúre, ktoré vyjadruje problém skrytosti Boha: "Pomôž si človeče, aj Boh ti pomôže." Konfrontácia so skrytosťou Boha môže mnohých viesť k tomu, že celú svoju spiritualitu postavia na vlastných aktivitách. Je potom otázkou, aké miesto ostane pre Boha a jeho pôsobenie skrze slovo. Preto meditatívny spôsob stretávania sa s Bohom môže napomôcť v spoznávaní Boha vo všetkých veciach všedného dňa.

Čo sa týka "skúšky" zo strany Boha, Ignác chce skôr poukázať na fakt, že duchovný život a nadprirodzená útecha nie je niečo, čím môžeme disponovať podľa svojej vôle. Nejde teda o Boha "bábkara", ktorý sa zahráva s naším osudom, ale o prechod k vyššiemu stupňu duchovného života. Tu je vhodné pripomenúť v spirituálnej tradícii zaužívanú zásadu o zladení našej činnosti a duchovného života: "Byť aktívny v kontemplácii a kontemplatívny v akcii." Je to výzva pre každého kresťana, hoci sa ju bude učiť uskutočňovať počas celého života.

Duchovný život v osobnej spiritualite každého z nás je vyjadrený celým naším životným priestorom. Preto ako zdôrazňuje Herbert Smith: "Ak si niekto slabo plní prítomné povinnosti, treba mať veľké pochybnosti o správnosti rozlišovania, ktoré by ho viedlo, pobádalo k ťažším veciam, než sú tie, ktoré už teraz nevládze plniť."[2] Je to podobné vzťahu medzi dvoma manželmi, ktorých zaľúbenosť spočiatku prinášala mnoho útechy z nového, vzrušujúceho a neznámeho. Postupne však všednosť, bližšie spoznávanie aj "temnejších stránok" ich charakterových vlastností spôsobuje zovšednenie, rutinu a možno až iritáciu z chýb a nedokonalostí druhého. Od skúsenosti zovšednenia nie je imúnny ani náboženský život. To, čo človeka spočiatku oslovovalo, sa stalo zvykom, čo vzbudzovalo nadšenie a apoštolský zápal sa stalo povinnosťou a rutinou. V tomto zmysle Ignác veľmi realisticky predstavuje desiate pravidlo, ktoré hovorí:

"Ten, kto je v úteche, nech sa usiluje myslieť na to, ako sa zachová v neúteche, ktorá sa neskoršie dostaví a nech si nazhromaždí nových síl na ten čas." (DC 323)

To, že sa dostaví neútecha, je pre Ignáca samozrejme. V podstate s ňou vážne počíta. To je dôležité si uvedomiť. Ak máme predstavy, že dosahovanie vyššej úrovne v duchovnom živote bude sprevádzané aj vyššou intenzitou útechy a nadšenia, čoskoro zistíme že tomu tak nie je a ani by to nebolo dobré. Zrelý duchovný život je niekedy obyčajnejší, než si to predstavujeme. Do popredia sa nekladie emocionalita, ale postoj vnútornej slobody voči všetkým veciam, teda aj úteche, čo je predpokladom možnosti skutočne nesebecky milovať.

Ignác preto odporúča plánovať stratégiu, ako sa zachovať v čase krízy. Možno aj napríklad spomienkou na situácie, kedy sme prežívali neútechu. Je to akési cvičenie, ktoré nám môže pomôcť pri prežívaní podobných situácií.[3]

V súvislostiach s exercíciami je napríklad potrebné, dodržiavať program, ktorý sme si na začiatku exercícií zvolili, dodržiavať čas modlitby (prípadne ju predlžovať) aj napriek tomu, že "nič" pri nej necítime. O tom hovorí Ignác v jedenástom pravidle:

"Kto má neútechu, nech si myslí, že mnoho môže s milosťou, čo postačuje na odporovanie proti všetkým nepriateľom, a nech čerpá silu jedine zo svojho Boha a Pána." (DC 324, 2)

V úteche sa môžeme klamať a nadobudnúť presvedčenie, že na vyvolanie zážitku s Bohom existujú techniky, ktorých osvojenie nás vovedie do permanentnej duchovnej radosti a nadšenia z Boha. Takto duchovný život neprežívali ani najväčší svätci. Skutočnosť je však neraz prirodzene taká, že, keď nájdeme miesto, polohu, či spôsob modlitby, ktorá prináša útechu, vraciame sa k ním znova a znova v nádeji, že môžeme opakovane prežiť stretnutie s Bohom a tým chceme vzťah podvedome ovládať. Ako na to odpovedá Boh? - neútechou. Prečo? - aby sme "nestavali hniezdo na cudzom dome", povie Ignác.[4]

Skúsenosť neútechy preto môže mať aj uzdravujúci charakter, ak sme Boha príliš zviazali s našimi predstavami, túžbami a želaniami. Preto nejde ani tak o to, žeby Boh mal záujem trestať, či drezírovať človeka neútechou, ako skôr o dôsledok vyplývajúci z duchovného života, v ktorom sme dali pevné a nám vyhovujúce miesto Bohu. V tejto súvislosti je azda výstižne pripomenúť evanjeliové podobenstvo o zbožnom farizejovi a mýtnikovi v chráme (porov. Lk 18,9-14). Túto našu stratégiu opisuje aj Ján z Kríža, keď upozorňuje, že, takýto ľudia nie sú nikdy spokojní, pretože v duchovnosti sa neuspokoja s tým, čo im Boh dá, ale sa riadia vlastnými predstavami o tom, ako by to malo byť.[5] Kríza v duchovnom živote je však vždy pozvaním postúpiť o krok ďalej.

                                                                                                                      Radovan Šoltés

[1] Porov. VATEHA, J. - CSONTOS, L.: Rozlišovanie duchov, s. 59.
[2] SMITH, H.: Discernment of Spirits. In. VATEHA, J. - CSONTOS, L.: Rozlišovanie duchov, s. 87.
[3] Porov. SCHEMEL, G. J. - ROEMER, J. A.: Beyond Individuation to Discipleship. A Directory for Those Who Give the Spiritual Exercises. In: https:// www.cis.jesuit.org.au/BITD/chapt_10.html
[4] Porov. GREEN, T.: Kúkoľ medzi pšenicou, s. 141.
[5] Porov. JAN OD KŘÍŽE, sv.: Temná noc (I.,3,1), s. 47.