Ignác z Loyoly sa narodil roku 1491 v baskickom šľachtickom rode Loyola, ktorý mal veľmi dobré vzťahy s kráľovským dvorom, čo predznamenalo aj Ignácovu výchovu a kariéru. Prešiel rytierskou formáciou, ktorá ho viedla k oddanosti a službe navarrskému kráľovi. Výchovou vypestovaný rytiersky postoj natrvalo ovplyvnil Ignácove myslenie a správanie.

Obrátenie

Ignác z Loyoly sa narodil roku 1491 v baskickom šľachtickom rode Loyola, ktorý mal veľmi dobré vzťahy s kráľovským dvorom, čo predznamenalo aj Ignácovu výchovu a kariéru. Prešiel rytierskou formáciou, ktorá ho viedla k oddanosti a službe navarrskému kráľovi. Výchovou vypestovaný rytiersky postoj natrvalo ovplyvnil Ignácove myslenie a správanie.

Keďže v tom čase nebola o vojenské konflikty núdza, Ignác aktívne pôsobil vo vojenskej službe kráľovi a "osudného" dňa v roku 1521 sa zúčastnil na obrane hradieb mesta Pamplóna, ktoré chcelo dobiť francúzske vojsko. Pod tlakom presily hradby padli a s nimi aj Ignác, ktorého zasiahla delová guľa a takmer pripravila o život. Vážne mu poranila obe nohy.

Ignáca previezli na domovský hrad Loyola, kde sa mal zotavovať zo zranenia. Narýchlo ošetrené rany však spôsobili, že sa mu kosti zle zrástli a musel podstúpiť tvrdú nápravu, ktorá, spojená s infekciou, Ignáca takmer pripravila o život. Keď sa dostal z najhoršieho, neostávalo mu iné, než dlhé ležanie a rekonvalescencia. Čas si chcel skrátiť čítaním obľúbených rytierskych románov, ale na hrade mali k dispozícii len "Život Ježiša Krista" od nemeckého kartuziána Ludolfa Saského a zbierku životopisov svätých "Flos sanctorum" od Jakuba z Viraggia. Neostávalo mu nič iné, než z nudy čítať aspoň tieto texty. K tomu sa potom pridružila tretia kniha "Nasledovanie Krista" od Tomáša Kempenského.

Tu sa však začne odohrávať čosi, čo natrvalo zmení Ignácov život. Pri čítaní dochádza k prvým skúsenostiam s duchovným rozlišovaním. Čítanie kníh, ktoré striedalo snívanie o budúcej kariére, začalo vyvolávať v Ignácovi rôzne pocity. Všimol si, že rôzne smery uvažovania zanechávali rôzne odozvy. Na jednej strane nachádzal záľubu v snívaní o "svetáckych veciach", ale po čase tieto emócie ustúpili a začal pociťovať akúsi prázdnotu, nudu, nedefinovateľný smútok. Na druhej strane ho oslovovalo aj čítanie životopisov svätých a Krista, ale pocity, ktoré v ňom úvahy nad ich životom vyvolávali, mali akoby trvalejší charakter a spájali sa s nádejou, odhodlaním, vnútornou radosťou. To si Ignác pozorne všimol a vážne sa nad tým začal zamýšľať.

Aj neskôr pri dávaní duchovných cvičení rôznym záujemcom, si Ignác všimol, že naše pohnútky sú inšpirované nielen nami samými, ale aj hnutiami, ktoré sa objavujú v našej mysli bez toho, aby sme ich vytvárali. To by ešte nebolo nič nezvyčajné. Dokonca by sme mohli vážne pochybovať, či nejde len o aktivitu našej mysle, viac alebo menej vedomú. Čo však Ignáca zarazilo a prekvapilo bolo, že sa tieto podnety objavovali vždy v istých súvislostiach, ktoré sa týkali napredovania v duchovnom živote. Vďaka reflexii týchto pocitových stavov a na základe reflexie dôsledkov, ktoré z nich vyplynuli, Ignác spoznáva, že cesta, po ktorej nás chce viesť Boh, sa stáva jasnejšou. Neskôr to v autobiografii vyjadril slovami:

"Aký nový je to život, ktorý teraz začíname!"(RP 21)

Cesta pútnika

V Ignácovi nakoniec prevládne túžba napodobňovať život svätých a slúžiť Kristovi a vysporiadať sa so svojím minulým životom. Po uzdravení sa rozhodne sa odísť z domu ako pútnik, čo samozrejme vyvolá u rodiny nepochopenie až obavy. Ignác však odchádza s túžbou, charakteristickou pre začiatočníka v duchovnom živote - robiť všetko tak, ako to robili svätí: "Dominik a František urobili toto, aj ja to musím urobiť." (RP 7) Jeho predstavám o duchovnom živote však ešte chýba hĺbka, a preto musia prejsť reformou. V autobiografii píše:

"Zaumienil som si robiť veľké kajúcnosti. Nešlo mi tak ani o zadosťučinenie za svoje hriechy, ale skôr o to, aby som urobil čosi milé Bohu a aby som sa mu zapáčil. Preto, keď som sa rozpamätal na konanie nejakej kajúcnosti, akú vykonávali svätí, zaumienil som si, že ju vykonám, ba ešte viac. [...] (Nevedel som ešte) čo je poníženosť, láska alebo trpezlivosť, alebo rozvážnosť, ktorá riadi spomenuté čnosti a dáva im hodnotu. Namiesto toho mojím jediným zámerom bolo robiť tieto veľké vonkajšie skutky, pretože ich svätí robili na Božiu slávu; pričom som nehľadel na nijaké osobitné okolnosti." (RP 14)

V roku 1522 prichádza do benediktínskeho kláštora v Montserrate, kde si vykoná trojdňovú spoveď. Daruje svoje šaty žobrákovi a stáva sa z neho pútnik. Toto obdobie duchovného života Ignáca by sme mohli označiť termínom "aktívne očisťovanie", v ktorom dominuje úsilie Ignáca pred načúvaním a kontemplovaním toho, čo by sme mohli označiť pojmom "Božia vôľa". Ignác sa inšpiroval v mnohom sv. Benediktom. Podrobne študoval Regula Benedicti a mnohé z týchto pravidiel neskôr zapracoval do textu Konštitúcií Spoločnosti Ježišovej.[1]

Po pobyte v Montserrate prichádza do dediny Manresa, kde sa chce zdržať len niekoľko dní, ale situácia sa vyvíja ináč. Pobyt sa predĺži na niekoľko mesiacov. V tomto období "pasívneho očisťovania" sa odohrá druhá najdôležitejšia udalosť jeho života. Ignác ešte stále radikálne realizuje svoje nové predsavzatia nasledovať Krista cez príklady svätých. Žobral, tvrdo sa postil a nedbal o svoj výzor ako predtým (pekné vlasy, upravené nechty, slušný odev...). Skúsenosť s prísnou askézou však priviedla Ignáca k trvalému poškodeniu si zdravia. Následky ho sprevádzali po celý život. V tom čase mal mnoho mystických zážitkov, ale vzhľadom k jeho neustálemu hladovaniu a telesnému strádaniu je pravdepodobné, že mnohé stavy mohli mať psychologický charakter. Z tejto skúsenosti sa Ignác poučil a neskôr kládol dôraz na zdravý a umiernený spôsob askézy, ktorá nie je cieľom, ale len prostriedkom duchovného života. [2]     Až neskôr pochopil, že to bol rozhodujúci čas očisťovania sa od predstáv o duchovnom živote. Ako sám napísal:

"Boh so mnou zaobchádzal, ako učiteľ zaobchádza so žiakom v škole, keď ho vyučuje: bolo to pre moju ťarbavosť a tuposť alebo preto, že som nemal nikoho, kto by ma bol poučoval." (RP 27).

Zakúšal silné hnutia a pokušenia: "Ako budeš môcť vydržať takýto spôsob života až do sedemdesiatich rokov, ktorých sa dožiješ?" (RP 20); zakúšal škrupule a pochybnosti pri spytovaní svedomia; prežíval hnutia ako útechu a neútechu, zbožnosť a odlúčenosť. Prísny asketický život však Ignácovi podlomil zdravie natoľko, že takmer zomrel. Ignác sa skutočne stal pútnikom na duchovnej ceste, kde sa občas zakopne alebo nesprávne odbočí pri hľadaní spôsobu, ako zladiť každodenný život s kontempláciou. Patril však k tým, ktorí napriek všetkým problémom a prešľapom nevzdali hľadanie Boha v reálnom živote, podobne, ako to opisuje podobenstvo o vdove, ktorá sa neúnavne domáha o spravodlivý rozsudok u sudcu, až kým neuspeje (porov. Lk 18,1-7). Plodom tohto dôležitého obdobia v manreskej jaskyni a reflexie nad tým čo je chybné a čo správne na duchovnej ceste, bola nakoniec schéma duchovných cvičení a pravidlá duchovného rozlišovania, z ktorých čerpáme dodnes.

                                                                                                                                 Radovan Šoltés

[1] Porov. RAHNER, H.: Ignác z Loyoly a dějinné pozadí jeho spirituality, s. 69.
[2] V konštitúciách píše: "Telesné sebatrestanie sa nemá preháňať. Ani skracovanie spánku, pôst a iné vonkajšie kajúcne skutky a námahy nemajú byť nerozvážne, lebo to škodí a je aj na prekážku vyšším hodnotám. Preto je vhodné, aby každý vyjavil svojmu spovedníkovi, čo v tomto robí." Stanovy Spoločnosti Ježišovej, čl. 300.