Keď si už vyhradím nejaký čas na modlitbu so Sv. písmom, ostávam pred ďalšou otázkou, ako čas modlitby naplniť. Pomôcť mi pritom môže schéma modlitby podľa sv. Ignáca z Loyoly, ktorý rozdeľuje čas modlitby na niekoľko častí:

1. Príprava a úvodná modlitba

"Pred vstúpením do modlitby, zatiaľ čo sedím alebo sa prechádzam podľa toho, ako mi to lepšie padne, nech si duch trochu odpočinie, uvažujúc, kam idem a na čo."   (DC 239)

Prvým krokom k meditácii je príprava, ktorá spočíva v uvedomení si seba (postoj tela, pocity, dýchanie, najhlbšie túžby, ktoré ma priviedli k modlitbe), čo vedie k uvedomelému upokojeniu. Môžeme ju nazývať aj modlitbou stíšenia a prítomnosti. Napríklad:

• Zaujmem pokojnú polohu... som teraz tu... a mám čas...
• Uvedomím si svoj dych... slovo dych je blízke slovu duch... Som rád(a), že som...
• Cítim, ako sa upokojujem...
• Uvedomujem si, že som tu pred Pánom... v ňom žijem, hýbem sa a som... zotrvám voľne v Božej prítomnosti...
• Smiem byť taký(á) aký(á) som, s mojím telom... mojimi pocitmi... myšlienkami..., ktoré pokojne pripustím a nechám odísť bez toho, aby som ich kontroloval(a), sledoval(a).
• Pane, dávaš mi slobodu vidieť a počuť to, čo je tu namiesto toho, čo by malo byť, bolo alebo bude.
• Dávaš mi slobodu hovoriť to, čo cítim a myslím, namiesto toho, čo by som mal(a) cítiť a myslieť.
• Dávaš mi slobodu prosiť to, čo chcem a túžim, namiesto toho, aby som vždy čakal(a), kto mi čo dovolí.

Centrom kresťanskej meditácie však nie je ľudské Ja, alebo Božie Ty. Preto po niekoľkých minútach venovaných sebauvedomeniu vedie sv. Ignác človeka k tomu, aby sa zahĺbil do seba, a s odvahou a otvorenosťou: "prosil o to, po čom túži". Je to základná dynamika spirituality zdola: jej začiatkom je konkrétna uvedomená potreba, túžba (to, čo je), nie morálna či dogmatická požiadavka (čo má byť). Nejde pritom o prosby za rôzne záležitosti (ktoré môžu mať priestor pri prosebnej modlitbe), ale o odkrytie najhlbších túžob po Bohu, po plnom živote. V úvodnej modlitbe môžeme nechať prehovoriť túto túžbu po Bohu inšpirovanú aj konkrétnou staťou Sv. písma.

2. Čítanie (lektúra) a "objavovanie"

Po stíšení, zameraní svojich túžob k Bohu, máme vo svojom srdci pripravený priestor pre zaznenie Božieho slova. Prečítajme si stať zo Sv. písma pomaly aj niekoľkokrát. Môžeme si predstaviť udalosť z textu. Pozorne pritom sledujme, ktoré slovo, výraz, verš nás priťahuje. Je to jazyk, ktorým ku mne Boh hovorí: otvára mi Písma, podobne ako to urobil Ježiš s Emauzskými učeníkmi.

Sv. Ignác výstižne vyjadril proces modlitby so Sv. písmom ako vnútorné precítenie a vychutnávanie Božej dobroty, lásky, starostlivosti... Pri meditácii môžeme do modlitby zapojiť celú svoju osobnosť: poznávanie, hľadanie (o čo ide v prečítaných veršoch?), cítenie (čo to vo mne vyvoláva?), predstavivosť, fantáziu (kde sa udalosť odohráva, ako sa uskutočnila?), reflexiu (ako to je v mojom živote?).

Preto je najlepšie začínať takými pasážami z Písma, kde ide o udalosti, pri ktorých sa dá využiť predstavivosť. To nám spočiatku môže veľmi napomôcť zotrvať pri meditovanej téme. Naša myseľ totiž neustále pracuje a reaguje na podnety z vonku, aj keď spíme, a preto je dobré pomôcť si predstavou evanjeliovej udalosti, čo nás môže udržať v pozornosti.

Najdlhšia cesta je vraj cesta z hlavy do srdca. Na túto cestu sa vydávame pri meditácii: nehľadáme vedomosť, ale skúsenosť s Bohom, ktorá má silu premeniť náš vnútorný svet, otvoriť sa Bohu, životu, ľuďom, ale aj svojej hĺbke, ktorú pred sebou pre istotu často nechávame nepoznanú, pretože nemusí vyhovovať imidžu, ktorý o sebe vytvárame. V takomto postoji však väzí nebezpečenstvo, že nespoznáme, kým vlastne sme a aký je Boh, v ktorého veríme. V meditácii v prítomnosti milujúceho Boha môžeme odhodiť masky a byť takými, akí sme. Práve takých nás Boh prijíma a miluje.

Božie slovo je slovom života, preto prečítané slovo usúvzťažňujme so svojím životom, s naším svetom, skúmajme, ako Božie slovo dáva svetlo nášmu životu, k čomu nás pozýva.

3. Záverečná modlitba

V závere meditatívnej modlitby je vhodné opustiť rovinu uvažovania, preciťovania, reflektovania a uzavrieť všetko, o čom sme uvažovali do priamej modlitby k Bohu, k Ježišovi. V nej úprimne hovorme o svojich túžbach, obavách, problémoch, otázkach, neistotách, o akejkoľvek skúsenosti, ktorou práve v živote prechádzame. Svoju osobnú modlitbu posilnime modlitbou Duša Kristova, Otčenáš, Zdravas Mária.

4. Doznenie

Je veľmi osožné, ak si nechám pár minút na uvedomenie si toho, čo sa u mňa pri modlitbe odohralo. Možno si budem chcieť tie najdôležitejšie myšlienky, pocity, skúsenosti zapísať. Môže sa to stať témou ďalších meditácií, duchovného rozhovoru alebo dlhodobejšieho duchovného doprevádzania. Hovorí sa tomu aj reflexia.

Taktiež sa predmetom reflexie môže stať samotná forma meditácie. Môžeme sa zastaviť pri tom, čo nás vyrušovalo, čo ovplyvňovalo našu sústredenosť a pod. Neskôr sa tomu môžeme ľahšie vyhnúť alebo pracovať na tom. Napríklad nerušila ma poloha tela; hluk zvonku; povinnosti, ktoré ma čakajú; nebol som príliš unavený; kedy som išiel včera spať atď...?