Čo s roztržitosťou?
Modlitba nie je útekom pred realitou, ale cestou k nej. V tichom zastavení sa môže na povrch vyplávať mnoho otázok alebo problémov, ale aj našich dennodenných starostí. Vstúpiť do modlitby však znamená vstúpiť práve do tejto reality nášho života...
Zhon alebo hektika nášho života nás môže pri modlitbe veľmi vyrušiť. V bežnom živote si ani príliš neuvedomujeme jeho vplyv na náš život, ale keď sa chceme na chvíľu stíšiť, zisťujeme, aké je to ťažké. Pre odstránenie tohto nepokoja nepostačí len naša vôľa a rozkaz, že sa chcem stíšiť. Všetok zhon a hektika života sa budú zotrvačne vracať. To už poznali otcovia na púšti.
Podľa Anzelma Grüna to však môže byť cestou k hlbšiemu sebapoznaniu. [1] Modlitba nás konfrontuje s vlastnou pravdou. Počas nej sa vynára všetko, čo sa nás vnútorne dotýka. Na úroveň vedomia môžu vyplávať minulé konflikty, zranenia a rany z nášho detstva. Naliehavo sa ozýva tiež to, čo nás práve zamestnáva: naše finančné obavy, starosť o budúcnosť detí, vnútorná nespokojnosť alebo rôzne iné obavy a nepokoj. Môžeme si spomenúť aj na ľudí, ktorým sme kedysi ublížili, a modlitba tak odhaľuje naše previnenie. Nemali by sme však krúžiť okolo svojich vín, starostí a problémov, ale ich ponúknuť Bohu. K nemu máme zamerať svoj vnútorný pohľad. Od neho môžeme očakávať pokoj pre naše srdce uprostred životných problémov a pocitov vín, ktoré by ináč mohli rozrušiť naše úsilie o pokoj.
Modlitba tak nie je útekom pred realitou, ale v tichom zastavení sa môže pravda o našom živote preniknúť na povrch do vedomia, čo nemusí byť vždy príjemné poznanie. Ozývať sa môže všetko to, čo sa nám nepodarilo, naše prirýchle a nesprávne rozhodnutia, naša nespravodlivosť voči niekomu alebo aj naše sklamania a pocity, že sme čosi premrhali a pod. Nie je preto náhoda, že sa mnoho ľudí tichu modlitby alebo aj tichu vôbec vyhýba, aby sa nemuseli konfrontovať s vlastnou realitou. Možno sa radšej uchýlia k aktivite alebo zábave. Niekedy to môžu veľmi dobre maskovať aj rôznymi apoštolskými aktivitami a pod.
Teda len v modlitbe, ktorá je tichá, sa môže pravda o nás stať zjavnou. Počas nej padajú všetky masky a to, čo skrývali, predložíme Bohu, aby to premenil a uzdravil. Nebuďme teda nepokojní a znechutení z prípadnej roztržitosti. Práca na vnútornej sústredenosti nie je jednorazová záležitosť a možno sa budeme musieť namáhať celý život. Boh nám však rozumie, a ako hovorí Tomáš Kempenský: "Viac hľadí na to, kto s akým úmyslom niečo robí, než na dielo, ktoré koná."[1] GRÜN, A.: Otcové
pouště s Anselmem Grünem. Serafín, 2004.
Radovan Šoltés