Spytovanie svedomia ako modlitba milujúcej pozornosti

Lebo tak ako je mnohotvárny život, tak existuje veľa príležitostí a spôsobov, ako vykonávať spytovanie svedomia. Sú viac profánne a viac sakrálne spôsoby; a existujú veľmi konkrétne spôsoby ako sa vysporiadať sám so sebou. Dôležitá pritom je schopnosť stotožniť sa a dištancovať sa, čím aktivujeme bdelosť voči svojmu životu.

_________________________________________________________________

Pojem "spytovanie svedomia" je a zostane klasickým v kresťanskej spiritualite, avšak je potrebné objaviť jeho hlbší zmysel. Nemá byť spôsobom duchovného sebatrýznenia pred spoveďou. Je to jeden z dôležitých spôsobov, ako dať do súvislosti spiritualitu a reálny život.

V modlitbe spytovania svedomia sa majú oživiť schopnosti stotožniť sa a dištancovať sa - má sa posilniť a oživiť bdelosť voči životu. Tento dvojaký rytmus je rytmom života a rozvíjaním duše. Spytovanie svedomia nie je teda účtovaním otroka s pánom, podriadeného s nadriadeným, obžalovaného so sudcom, žiaka s učiteľom. Je dialógom o vzájomnej láske. Aby spytovanie svedomia ako modlitba milujúcej pozornosti bola možná, je nutné najprv zakúsiť Božiu lásku k človekovi. Naopak to nefunguje! Spytovanie svedomia preto začíname "meraním" Božej lásky, uvedomovaním a spoznávaním veľkosti jeho darov.

Takto chápané spytovanie svedomia nie je nepríjemnou praxou, v ktorej by sa mal človek cítiť ponížený a pokorený Bohom alebo sebou samým. Pohľad na nás samých a na celé dejiny nášho života, i keď je v nich tak veľa chaosu a strát, nebude skúsenosťou, ktorá nás gniavi, ak budeme najskôr vidieť bezpodmienečnú Božiu lásku, keď objavíme, že táto láska nezávisí od ľudského/môjho postoja voči nej. V spytovaní svedomia najskôr pozorujeme, ako nás stále sprevádza Božia milujúca pozornosť, nezávisle od stupňa našej vernosti. Boh totiž vždy zostáva verný, aj napriek našej nevernosti.

Od milujúcej pozornosti Boha v spytovaní svedomia prechádzame k otázke "milujúcej pozornosti človeka". Keď pozorujeme Božiu lásku, spontánne sa spytujeme seba samých, aká bola, je a bude moja odpoveď. Takto sa začína skutočný dialóg Boha s človekom a človeka s Bohom.

Keď človek najskôr vchádza hlboko do Božej lásky a potom do seba samého, rýchlo spozoruje drámu vlastnej situácie, ktorá spočíva v tom, že nie je schopný vlastnými silami sústrediť svoju pozornosť na Boha, aby mu na lásku odpovedal láskou. Boh sa vo svojej láske dožaduje, aby sme sústredili všetky sily na jeho lásku: "Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!" (Mk 12,30). Toto prvé a najdôležitejšie prikázanie nám ukazuje, po akom nezvyklom sústredení našej pozornosti na svoju lásku túži Boh. Ide totiž o pozornosť celej ľudskej osoby so všetkými jej sférami: duchovnou, psychickou, telesnou. Nič, čo je v človeku, nemôže zostať vylúčené zo skúsenosti lásky.

Spytovanie svedomia nám pomáha vidieť, ako veľmi je rozbitá naša pozornosť rozumu i srdca, ako sa rozptyľuje na mnohých nepatrných a málo dôležitých veciach, čo nás robí neschopnými, aby sme na lásku Božiu odpovedali láskou. Aké nelogické býva naše chápanie v mnohých veciach, koľko nestálosti je v našich citoch. Ako často sme nedôslední v našich rozhodnutiach a životných plánoch. Naše ľudské sily sú rovnako rozbíjané náhlou únavou, ktorej hlavným prameňom nie je ani tak prepracovanosť, ako skôr neustále psychické napätia, spôsobené nevyriešenými vnútornými konfliktmi. Trápia nás a vnútorne rozvracajú nenaplnené ambície, pocit krivdy, pocit viny, obava o seba a svoju budúcnosť, spory s inými, precitlivenosť, ...

Tieto a im podobné postoje rozptyľujú našu životnú energiu a nedovoľujú nám milovať "celým svojím srdcom, celou svojou dušou, celou svojou mysľou a celou svojou silou". Spytovanie svedomia nám pomáha vidieť to všetko a odovzdať Bohu, aby on sám uzdravoval všetky naše zranenia a robil nás schopnými čoraz plnšej lásky. Keď denne odovzdávame Bohu všetko, čo v sebe spoznáme rozbité a rozptýlené, vnútorne nás to uspokojuje a sceľuje. Sústredenie sa na Boha a na jeho lásku usporadúva a integruje naše myslenie, city, činnosť, sceľuje naše sily a životnú energiu. "Keď je Boh na prvom mieste, všetko je na svojom mieste." (sv. Augustín)

Návrh ako robiť modlitbu milujúcej pozornosti:

· Sprítomnenie

• stíšim sa a uvedomím si "tu a teraz": seba tam, kde som; svoj dych, svoje telo, svoje myšlienky; som tu prítomný taký, aký som...
• s vďakou sa v krátkej modlitbe postavím do Božej prítomnosti a vyslovím v prosbe svoju túžbu o poznanie a oslobodenie, aby som bol schopný vidieť deň bdelými očami v Božom svetle a pripravený dať sa oslobodiť Pravdou

• s milujúcou pozornosťou a záujmom, vyvarujúc sa toho, aby som hneď posudzoval a hodnotil, pripomeniem si to, čo sa dnes stalo okolo mňa, vo mne a skrze mňa...
• dovolím, aby všetky myšlienky, pocity, pohnútky, radosti i strach tohto dňa znova vystúpili na povrch a ohlásili sa - patria k tomuto dňu, patria ku mne...
• zvolím si formu, ktorá mi práve najlepšie vyhovuje: môžem prechádzať dňom systematicky od prvých chvíľ prebudenia až po túto chvíľu - Čo sa dialo? S akými ľuďmi som sa stretol? Ako som sa s nimi stretal? Stretal som sa vôbec? Čo mnou vtedy hýbalo? Čo sa ma pri tom dotklo? Akú náladu vo mne stretnutie zanechalo? Čo doposiaľ zamestnáva moju myseľ? Čo mi dáva ešte zabrať? Kam smeruje moja vnútorná energia?; alebo môžem nechať, aby sa obrazy, spomienky, zážitky, rozhovory voľne a spontánne vynárali pred mojim vnútorným zrakom...

· Samotné rozlišovanie:

• teraz je čas preskúmať svoju skúsenosť a snažiť sa o hlbšie pochopenie toho, čo sa dnes udialo - aký zmysel nadobúdajú jednotlivé udalosti pri pohľade z odstupu v Božom svetle?;
• čo mi prinášalo radosť, pokoj, povzbudenie, nádej...?; čo mi naopak prinášalo nepokoj, smútok, malomyseľnosť, beznádej, znechutenie...?
• pocity samy osebe nie sú jednoznačné; vyhnem sa preto skratkovitému hodnoteniu udalostí a seba podľa pocitov - vôbec neznamená, že príjemné pocity značia, že moje konanie bolo dobré a naopak, že nepríjemné a ťaživé pocity znamenajú, že moje konanie bolo zlé;
• uvažujem skôr, čo moje rôzne pocity asi značia, aké hodnoty a túžby vyjadrujú, na aké potreby poukazujú, aké boli motívy môjho konania; aké tendencie som zachytil - ktoré tendencie v mojom konaní ma robia slobodnejším a ktoré ma zotročujú...

· Poďakovanie a zmierenie

• ukončím pohľad na uplynulý deň odovzdaním toho prežitého do Božích rúk - za to pekné a milé naozaj hodnotné poďakujem a to, čo som si uvedomil ako prekážku Božej lásky voči iným i voči sebe, prinesiem na uzdravenie;
• Vďačnosť je prameňom radosti života a odpustenie hriechov oslobodzuje pre život.

· Pohľad vpred

• kto žije s vďačnosťou a so zmierením, môže s dôverou pozerať do budúcnosti - pripomeniem si prichádzajúci čas, deň: nadchádzajúce udalosti, povinnosti, stretnutia, plány, starosti...
• prosím o silu k "jedinému potrebnému": nebyť ustarostený a umenie žiť prítomnosť.

Spracované podľa:
AUGUSTYN, Józef: Štvrťhodina úprimnosti. Dobrá kniha, Trnava 1998.
LAMBERT, Willi: Modlitba a život, Modlitba v ignaciánskej spiritualite. Dobrá kniha, Trnava 2004.

                                                                       Sr. Edita Príhodová CJ