Spiritualita ako „mesto“

O "exkurzii mesta a návšteve domu" alebo "O tele a srdci spirituality"

Predstavme si spiritualitu ako mesto, ktoré chceme navštíviť. Prídeme do mesta, ale keďže náš čas je obmedzený, tak len taxíkom alebo autobusom poprechádzame mestom, v ktorom uvidíme krásne budovy, parky a pamiatky. Prechádzame ulicami, na ktorých stoja zaujímavé budovy a môžeme mať z toho veľmi dobrý pocit. "Aha, tam je budova kontemplácie, tam zase budova rozlišovania, tam budova pozornosti, tam budova modlitby, tam budova osvietenia..."

To sa deje, keď čítame knihy o spiritualite a duchovnom živote. Je toľko kníh, ktoré celé alebo aspoň ich časti sú nesmierne zaujímavé, ale je ich tak veľa, že čím viac sa ponárame do problematiky, tým viac ich pribúda. Dokážeme sa už lepšie orientovať po uliciach spirituality, ale je otázkou, čo sme sa o tom meste vlastne dozvedeli. Vidíme ho zvonku, ale neostal čas na pohľad zvnútra. Je však aj druhá cesta.

Teraz už nebudeme chodiť po všetkých uliciach a skúmať, čo všetko sa v meste "Spiritualita" nachádza, ale využijeme čas tak, že sa rozhodneme vstúpiť do jedného domu a pozrieť sa ako tu vlastne ľudia žijú. Riskujeme však, že nám už neostane čas na ďalšiu prehliadku, preto musíme starostlivo zvážiť ako chceme návštevu zužitkovať. Vstúpime napríklad do domu kontemplácie a budeme sa pýtať domácich, čo tu vlastne robia, ako žijú, aké problémy ich trápia a čo by nám poradili, aký odkaz by nám chceli zanechať a čomu sa máme vyhýbať, na čo si dávať pozor... A je vysokopravdepodobné, že sa dozvieme viac nielen o tom dome, ale aj o živote v meste.

Domáci nám začnú rozprávať niečo o histórii mesta, ktorá sa len z pohľadu na budovy čítať nedá. Začnú nám hovoriť o problémoch, ktoré mali a ako sa im ich podarilo vyriešiť. Povedia nám, čo je pre ľudí v meste najdôležitejšie a s čím tu nepochodíme. Jednochudo nazrieme do srdca mesta omnoho viac ako by sme sa naučili naspamäť všetky ulice a počty domov.

Niekedy aj v náboženstve je to tak, že sa začína prehliadkou mesta, ale žiaľ aj pri nej ostane. "Veď to tu už poznám, poďme ďalej.", alebo "Načo by som tam išiel, veď som tam už bol." Prichádza rutina bez motivácie a nič už nedokáže prekvapiť. Veľa záleží aj od sprievodcu. Poznáme to. Niekedy vie sprievodca dobre znepríjemniť prehliadku. To však závisí aj od jeho prirodzených predpokladov, ale zvlášť kompetencie. Možno aj on sám sa školil len na vonkajších prehliadkach a tak pochopiteľne dáva len to, čo má, a sám nikdy nevstúpil do nejakého domu, aby sa zaujímal o život domácich a už len rutinne robí svoju prácu a teší sa na dôchodok.

Tie ulice a domy môžu symbolizovať aj pastoráciu alebo liturgický život v Cirkvi, kedy sa pozerá viac na kvantitu ako kvalitu. Toľko rôznych aktivít a púti a omší a a a... a už neostane čas vstúpiť do domu. Dokonca to môže byť niekedy vnímané ako strata času alebo jeho nezodpovedné nevyužívanie.

Tu si pomôžem aj podobenstvom o milosrdnom otcovi z Lukášovho evanjelia 15,11 - 32. Syn si už príliš zvykol na dom otca a hľadá niečo lepšie, zaujímavejšie. Odíde z domu, ale akosi to nevyjde a jeho cesta končí trápne. Otec však vždy na svojho syna čaká, lebo nemôže inak. Syn, ale potrebuje čas. Musí nabrať odvahu a objaviť túžbu opäť vstúpiť do domu svojho Otca. Až potom sa môže zavŕšiť jeho premena.

Mesto nám môže pripomínať aj Cirkev s tým všetkým, čo k nej patrí. Sú tu ulice, ktoré sa vždy ukazujú, ale aj tie, na ktorých je špina a nie sú veľmi udržiavané. Porozumieť mystickej podstate Cirkvi však nie je možné len prostredníctvom vonkajších prehliadok. Časom sa nám to zunuje.

Ako sme navyknutí vnímať duchovný život?
Ako prehliadku mesta alebo návštevu domu?
Po čom túžime?

                                                                                 Radovan Šoltés