Trestajúci Boh-sudca
Obraz Boha sudcu patrí asi
k najfrekventovanejším deformovaným predstavám. Tento obraz má svoju
historickú genézu prejavujúcu sa v istom teologickom, ale aj umeleckom
spracovaní. Roztrpčený Boh hľadá každú chybu, ktorú by potrestal, pričom sa
veľmi nezaujíma o nepýta na motívy a dôvody.
__________________________________________________________
Zvlášť je táto predstava dominujúca v starozákonnej tradícii, ale častejšie v jej interpretácii. Nový zákon prichádza s radikálne odlišným obrazom[1], ale i napriek tomu z času na čas bol v istých obdobiach pred obrazom dobrého Pastiera (Jn 10,1n.) dominantnejší obraz Krista s mečom a mocou (Mt 10,34; Mk 13,24n.), ktorý príde súdiť zem (porov. Jn 9,39; Sk 10,42). Čo však ovplyvňuje, že človeka viac ovládne predstava strach naháňajúceho a hrôzu vzbudzujúceho Super-Boha pred pozitívnymi obrazmi Nového zákona?
Obraz Boha-sudcu má svoje korene v náboženskej socializácii. Pre mnohých, ktorí sa s takýmto obrazom trápia, je vyjadrením skúsenosti s prežívaním otca alebo matky. Dieťa je v podstate celkom závislé na hodnotách svojich rodičov a na ich postoji k vine a odpusteniu. Ak prevažuje prehnaná prísnosť, môžu sa vyskytnúť pocity úzkosti, ktoré ho vedú k strachu, neistote a neschopnosti "stáť na vlastných nohách". Formuje sa v ňom postoj úzkostlivého držania sa opory noriem, aby získalo stabilitu. To ovplyvňuje jeho iniciatívu a prispieva k pasivite, nepriebojnosti a k nízkemu sebavedomiu.[2] Samozrejme, že aspekt moci je neoddeliteľný od spoločenských vzťahov. Rodina nemôže fungovať bez využívania moci. Problémom je, ak sa moc zneužíva, alebo k nej zaujímajú rodičia nezdravý postoj.
Často teda dochádza k zhode medzi charakteristickými vlastnosťami rodičov a vlastnosťami falošného obrazu Boha. Ak človek nezažil prijatie a povzbudenie vo svojom detstve, prípadne prevažovala tvrdá disciplína a prísna ruka otca, dieťa sa začne prispôsobovať podmienkam, aby si zaslúžilo svoju existenciu. Zlá skúsenosť s neprijatím matky alebo superprísnym a neomylným otcom vážne ovplyvňuje obraz Boha-otca. "Ak sa prispôsobím a urobím, čo sa odo mňa očakáva, potom ma už nikto nemôže potrestať." "Ak som sa ničím neprevinil a riadim sa príkazmi, potom ani Boh ma nemôže z ničoho obžalovať a odsúdiť ma." V živote takéhoto človeka môže potom dominovať prísny asketizmu, ktorý vyplýva zo stresu: "Nepochybiť, aby som nebol potrestaný". Pocit strachu a nedôvery majú za následok otrockú poslušnosť.
Ako však hovorí Gerard Hughes, takýto človek v podstate ani nemá na výber. Ilustruje to na obraze vnímania dieťaťa (neraz inšpirovaného obrazmi sakrálneho umenia), ktorého raz privedú do paláca (chrámu), v ktorom býva neznámy strýko Juraj (Boh), ktorý je bradatý, drsný a hrozivý, ale pritom opisovaný ako láskavý, vzácny priateľ rodiny. Na konci návštevy sa k nám strýko Juraj obráti a povie: "Počuj, môj milý, chcem ťa tu vidieť raz do týždňa, a ak neprídeš, pozri čo ťa čaká." Nato nás zavedie do pivnice paláca, kde je zápach, horúco a do rozpálených pecí, ktoré obsluhujú malí démoni, strkajú mužov, ženy a deti, čo neprišli navštíviť strýka, alebo nekonali tak, ako si to on želal. Po ceste domov, keď kŕčovite zvierame ruku otca a mamy, sa k nám mama nakloní a pýta sa: "Však máš teraz rád strýka Juraja z celého srdca, celou dušou, mysľou a silou?" A my, plní odporu, odpovieme: "Áno, veľmi." Pretože povedať čokoľvek iné by znamenalo postaviť sa do radu pred jednu z pecí.
Takýto obraz môže viesť k akejsi náboženskej schizofrénii, keď na jednej strane rozprávame, ako "strýka Juraja" ľúbime, ako nám záleží na tom, aby sme robili iba to, čo ho poteší a pritom máme k takémuto obrazu Boha odpor, no neodvážime sa ho sami sebe priznať. Neraz tento obraz bol podporovaný kázňami plnými "pekelného ohňa", ktoré v istom čase boli bežné a príťažlivé pre určité nezdravé typy myslí, no pre zdravších a citlivejších ľudí boli skazou.[3]
Obdobný obraz je svojvoľný Boh, teda nevypočítateľný Boh, tyran, ktorý bezdôvodne zavrhne alebo udelí milosť. Človek mu je bezmocne vydaný napospas... Ľudia so zníženou sebaúctou a sebahodnotou sa nie zriedka pokúšajú tohoto Boha milostivo upokojiť cez vlastné sebapotrestanie alebo zvýšený nárok na dokonalosť vo vlastnom živote, ktorú nikdy nemôžu dosiahnuť. To sa často ukáže v perfekcionalizme, z ktorého rýchlo rezultuje pocit viny, pretože vždy zostaneme nárokom v opodiaľ.
Východisko je možné len vtedy, keď tento falošný obraz Boha rozpoznáme ako taký a doplníme ho pozitívnymi obrazmi z Písma. Napríklad podobenstvo o milosrdnom otcovi a nájdenom synovi; Boh ako ten, ktorý nalomenú trstinu nedolomí a hasnúci knôtik nedohasí; ktorý nás neopustí, aj keby nás opustila matka a otec ...
Radovan Šoltés - Sr. Edita Príhodová CJ[1] V určitej miere sa
začali isté novozákonne obrazy Boha objavovať v židovskej tradícii
v posledných obdobiach už pred Kristom, ktorý na mnohé z nich
nadväzuje a hlbšie ich rozvíja.
[2] Porov. KAŠPARŮ, M.: Základy pastorální psychiatrie pro
zpovědníky, s. 42, 44.
[3] Porov. HUGHES, W. G.: Boh prekvapení, s. 54 - 55.