Podstata modlitby

V našom živote je mnoho toho, čo kŕčovite držíme stisnutou päsťou. A keby sme aj otvorili päsť, toto všetko by v nej ostalo. Nič by nevypadlo. No naše ruky sú otvorené. A to je modlitba.

Dobrá modlitba nie je len cvičenie, záležitosť osvojenia si techniky, ale predovšetkým postoj úprimnosti na ceste duchovného života. Vzhľadom k tomu, že sa stretávame s tajomným Bohom, aj pri opise modlitby nám často ostáva len metaforický jazyk. Takto podľa jezuitu Piet van Breemena modliť sa znamená stáť v Božej prítomnosti s otvorenými rukami a s otvoreným srdcom. V našom živote je mnoho toho, čo kŕčovite držíme stisnutou päsťou - svoj majetok, prácu, postavenie, priateľov, svoje idey, zásady, seba... A keby sme aj otvorili päsť, toto všetko by v nej ostalo. Nič by nevypadlo. No naše ruky sú otvorené. A to je modlitba.

Keď sme ochotní dosť dlho vydržať s otvorenými rukami, Boh po nejakom čase príde, obráti sa k nám a všetkého sa postupne dotkne, aby videl, čo všetko máme. Možno by mohol byť aj prekvapený: "Toľko vecí!" Vtedy sa na nás pozrie a opýta sa: "Mal by si niečo proti tomu, keby som si z toho čosi vzal?" A my odpovieme: "Samozrejme, že nie. Môžeš si vziať." A možno sa Boh ešte raz na nás pozrie a spýta sa: "Mal by si niečo proti tomu, keby som ti teraz vložil do rúk čosi iné?" A my odpovieme: "Nie, samozrejme, môžeš." Toto je srdcom modlitby. Boh si smie vziať niečo z našich rúk. Smie do nich niečo vložiť a my s dôverou čakáme, kým nepríde.[1] Modlitba je čakanie, pretože Boha nemožno nútiť, aby prišiel. Obrazne povedané, necháme Boha, aby vyrozprával náš príbeh. Stávame sa pozorní voči tomu, čo sa nám dáva a učíme sa rozumieť súvislostiam nášho života.

Modlitba v duchovných cvičeniach je však spojená aj s odvahou zmeniť vo svojom živote to, čo objavujeme, že je potrebné zmeniť. Preto modlitba musí vyplývať zo skutočných túžob, nie z predstie-raných. Do modlitby nevstupujeme tak, že svoje starosti a tienisté stránky necháme kdesi naboku, akoby sme išli v nedeľu do chrámu oblečení v tých najlepších šatách. Autenticita je veľmi dôležitá.[2]

Niekedy sa môžeme stretnúť s výkladom modlitby, ktorý zdôrazňuje najmä jej úžitok a osožnosť. Dôvody, ktoré sledujú tento prístup, však musíme vnímať ako druhoradé. Napríklad modliť sa je osožné, pretože Boh počúva naše prosby; modlitba dáva múdrosť a chápanie; modlitba dáva hlboký pokoj; modlitba je zdrojom sily, ktorá nás prenáša cez všetky ťažkosti života a pod. Nie že by tieto motívy neboli súčasťou modlitby. Majú svoju hodnotu, ale nesiahajú k poslednému zmyslu modlitby. Sú druhotné, keď ide o to, "prečo" sa modliť. Modlitbu nemôžeme merať podľa "užitočnosti" - čo z toho mám.

Príde však čas, keď budeme modlitbu prežívať ako strácanie času, keď v nej neobjavíme nijaké nové poznanie ani nenájdeme nejaké naplnenie. Vtedy môže prísť pokušenie, aby sme svoju modlitbu premenili na polhodinové čítanie alebo na prechádzku po prírode. Z toho máme aspoň čosi. A môže prísť aj okamih, keď nám modlitba nebude prinášať nijaký pokoj, keď sa vyplytvá naša sila a my si budeme vedomí svojej slabosti. Môžeme sa konfrontovať s roztržitosťou a prázdnotou, ktoré nás v istom zmysle budú sprevádzať po celý život. Podstatné však nie je modliť sa bez roztržitosti, ale nerobiť z toho problém a opäť sa vracať k Bohu. V takom rozpoložení duše je dôležité v modlitbe aj napriek všetkému "neúspechu" vytrvať.[3]

Toto "strácanie času" je reálny a pre život potrebný symbol oveľa hlbšieho strácania a odovzdávania sa, ktoré sa odohráva v každej modlitbe. To neznamená, že modlitba neprináša nijaké ovocie, ale jedine to, že jej "osožnosť" nemôže byť meraná pragmatickým princípom. Niektoré priateľstvo môže ponúkať mnoho "osohu", ale ak je to jediným cieľom priateľstva, potom o skutočnom priateľstve asi nemôžeme hovoriť. Ak vzťah dvoch ľudí je postavený len na tom, čo mi dá ten druhý, ťažko možno hovoriť o láske. Niečo podobné je aj medzi nami a Bohom v modlitbe. Ak sa obmedzíme len na to, čo z toho budeme mať, tento vzťah sa naruší. Iba používanie Boha vedie k jeho zabitiu v srdci.[4]

Modlitba začína poznaním, že ma Boh miluje takého, aký som a nie takého, aký by som mal byť. Moji rodičia chceli mať v najlepšom prípade chlapčeka alebo dievčatko. Mňa si želal jedine Boh. Nemiluje ma preto, že som, ale som preto, lebo ma miluje. Prijať to nie je ľahké, zvlášť po zlých skúsenostiach neprijatia zo strany druhých. Jedno je uvažovať o tom, že som prijatý, iné je sa s tým stotožniť. Preto je potrebný čas, aby som uveril, že Boh mi je oveľa bližšie, než si to dokážem predstaviť. Potom sa dokážem modliť bez kŕčovitosti a strachu, lebo som presvedčený, že Boh nie je pre mňa hrozbou, ale zdrojom života a naplnenia.

[1] Porov. BREEMEN, P. V.: Ako chlieb, ktorý sa láme. Dobrá kniha, 1996, s. 34.
[2] Porov. SCHEMEL, G. J. - ROEMER, J. A.: Beyond Individuation to Discipleship. A Directory for Those Who Give the Spiritual Exercises. In: https:// www.cis.jesuit.org.au/BITD/chapt_5.html
[3] LELOUP, J.-Y.: Rady svatého Jana od Kříže o modlitbě. In: Sv. Jan od Kříže. Učitel víry II. Karmelitánské nakladatelství, 1995, s. 41.
[4] Porov. BREEMEN, P. V.: Ako chlieb, ktorý sa láme. Dobrá kniha, 1996, s. 37 - 38.

                                                                                                                                          Radovan Šoltés