Boh výkonu

Obraz Boha výkonu kladie do popredia aktivitu pred dôverou v Boha. Zvlášť v dnešnej dobe, ktorá je zameraná na výkon, sa tento obraz stáva stále viac aktuálnym. Úskalie pokriveného obrazu pozostáva v tom, že Boh ženie a zvádza človeka k preháňaniu výkonu, ktorý môže byť vo svojej podstate aj dobrý.

________________________________________________________________

Pri tejto predstave je človek presvedčený, že si Božiu lásku a priazeň musí zaslúžiť. Boh je vnímaný ako nejaký monarcha sediaci na tróne (symbolizujúcom nielen moc, ale aj odstup od bežného človeka), ktorý sa neuspokojí, kým človek neprinesie dostatočný výkon. Za takýmto obrazom Boha sa skrýva "logika trestu". Každý musí vykonať to, čo je povinný, čo je dlžný. To podmieňuje jeho spásu a vykúpenie. Milosť a vykúpenie musia byť zaslúžené. Čím viac sa človek namáha, tým je presvedčený, že si viac získava priazeň Boha. To vytvára neustály kruh, pretože zadosťučiniť Bohu v konkrétnom živote, ktorý je poprepletaný chybami, je v podstate nemožné.

Logika výkonu je navyše pre našu dobu obzvlášť charakteristická. Všetci poznáme problém s nedostatkom času, pretože máme k dispozícii viac možností, nech ich môžeme v reálnom čase uskutočniť. Deti od rodičov preberajú model života postavený na práci a výkone, čo sa premieta aj do medziľudských vzťahov. Človek má tým väčšiu hodnotu a tým viac znamená, čím viac dokáže a čím má väčší úspech. Presadzuje sa stratégia, že ekonomická súťaž a individualizovaná stratégia životného štýlu a práce je tým najlepším spôsobom, ako si udržať svoje postavenie a dôstojnosť. Človek je neustále motivovaný stať sa manažérom svojho života, v ktorom nemá miesto "nedá sa". Pre našu postmodernu kultúru je to "samovražedná" stratégia, ktorá už začína zberať svoje plody v podobe nárastu depresií a neistoty.

Aj obraz Boha výkonu prenáša celú aktivitu v duchovnom živote na človeka. Dokonca aj skúsenosť s "nocou duše" alebo s rôznymi formami krízy v duchovnom živote sa interpretujú, ako zlyhanie na našej strane. Výsledkom toho je, že sa kladie priveľká váha na "ja"; na to, čo treba urobiť, čo musím urobiť "ja". Vzdialenosť medzi človekom a Bohom je iba "náš" problém a z toho vyviera pocit, že sa od nás žiada obrovské úsilie.[1]

Zvlášť sa tento obraz objavuje v rodinách, kde rodičia, prípadne jeden z nich, vkladajú do dieťaťa veľké nádeje a sústavne ho vedú k lepšej snaživosti. Dieťa sa usiluje a keď sa mu nedarí, prepadáva pocitom viny, zvlášť, ak to vyvoláva u otca alebo mamy hnev. Keďže dieťa túži, tak ako všetky, po láske a bezpečí, neprestáva bojovať a cieľom jeho existencie je dosiahnutie maminej alebo otcovej pochvaly. Keďže je dieťa ešte príliš slabé na to, aby situáciu kriticky zhodnotilo, vytvára si na základe nej životný postoj. Príjme mamine alebo otcove ambície za svoje a drží sa ich aj po smrti rodičov. Jeho osobnosť nedostala nikdy šancu rozvinúť sa.

Sigmund Freud pre takéto pohnútky zaviedol termín "superego", ktoré je princípom vedomej a podvedomej dokonalosti. Je to akási moralizujúca sila v osobnosti, snažiaca sa dosiahnuť dokonalosť toho, "čo by sa malo". Superego sa vyvíja pod vplyvom druhých a je v podstate dôležitou súčasťou ľudskej formácie, ktorá vplýva na naše myslenie, pričom prijaté hodnoty považujeme za svoje. Ak však ide o príliš extrémne nároky, môže to viesť k spomínaným deformáciám ako v osobnom, tak aj v náboženskom živote.[2]

Často obrazom Boha výkonu trpia prvorodenci. Príčinou je, že museli veľmi skoro prevziať zodpovednosť za ostatných mladších súrodencov, pomáhať viac rodičom a tým si zaslúžili uznanie. Mohli byť kvôli tomu preťažovaní a v podstate nemali také bezstarostné a hravé detstvo ako ich mladší súrodenci. Z toho sa zrodila stratégia zameraná na výkon. Takáto výchova viac ovplyvňuje dievčatá, ktoré ostávajú verné princípu výkonu aj v dospelosti. Ženy sa potom vyčerpávajú prácou pre druhých, rodinu, ale pritom cítia osamotenosť. Charakteristické kľúčové slová by boli "bezcenný", "menejcenný".[3]

Možno si myslíme, že náboženská oblasť je od tejto logiky výkonu imúnna, ale nie je to pravda. Podľa Frielingsdorfa "duchovný aktivizmus" je v náboženských kruhoch veľmi rozšírený a často zamieňaný s láskou k blížnemu. Čas venovaný aktivitám v náboženskej oblasti sa stal pre niektorých dôležitejšou prioritou, ako rozvíjanie vzťahu s Bohom, modlitba, odpočinok, meditácia, sviatosti a pod. Aj nesprávne chápanie kresťanskej pedagogiky, či už v rodine, v náboženskej výchove, v noviciáte alebo seminári, často jednostranne uprednostňovalo sebaodriekanie a zabsolutizovanú nezištnú lásku k blížnemu. Ak však človek nemá dobrý vzťah k sebe, ťažko môže mať dobrý vzťah s druhými. Potom ani vzťah s Bohom nemôže byť dobrý. Vždy bude, aj pri pomoci druhým, v centre pozornosti on sám. Možno aj v takejto formácii je príčina narastajúcich narcistických a individualistických sebarealizačných tendencií našej doby.[4]

Boh je teda viazaný na zákon: "Čím viac dávam, tým viac mám." Ak dominuje tento obraz Boha, tak to často vedie k preťažovaniu človeka v živote, kňaza v pastorácii. Príčinou aktivity môže byť aj panický strach zo samoty a z vlastnej prázdnoty. Aktivita však tento problém nevyrieši. Človek sa stáva závislý na tom, ako je vnímaný druhými a Bohom, čo ho vedie k neustálej snahe vylepšovať a prinášať väčšie výkony. Všetko závisí na ňom, čo vedie k stroskotávaniu a neustálemu preťažovaniu. Strach z prázdnoty je vystriedaný strachom, že budem predstihnutý druhými, strachom, že sa zle rozhodnem a nebudem už na vyčerpávajúcu situáciu stačiť, stanem sa nepotrebným. Takéto preťažovanie prirodzene vedie k vyčerpanosti psychických síl, ktorá sa prejavuje v "syndróme vyhorenia".[5]

Oslobodzujúca predstava Boha sa môže spájať s evanjeliovými udalosťami alebo podobenstvami ako napríklad podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi (Lk 18,9n.); o dobrom otcovi a znovunájdenom márnotratnom synovi a jeho bratovi (Lk 15,11n.); obraz dobrého pastiera (Mt 18,12n.); podobenstvo o robotníkoch vo vinici (Mt 20,1n.) alebo udalosť Ježišovho stretnutia sa s Máriou a Martou (Lk 10,38n.).

[1] Porov. VATEHA, J. - CSONTOS, L.: Rozlišovanie duchov, s. 22.
[2] Porov. HUGHES, W. G.: Boh prekvapení, s. 59.
[3] Porov. FRIELINGSDORF, K.: Falešné představy o Bohu, s. 129.
[4] Porov. FRIELINGSDORF, K.: Falešné představy o Bohu, s. 130 - 131.
[5] Porov. KAŠPARŮ, M.: Základy pastorální psychiatrie pro zpovědníky, s. 54.