Boh smrti

Obraz Boha smrti patrí k pomerne frekventovaným predstavám. Takýto Boh neprináša život, ale smrť, prináša posolstvá nepriateľské životu. Napríklad výroky matky: "Ty si nemala žiť; bolo by lepšie, keby si tu nebola; si mojou cestou do hrobu; zabiješ ma..."

________________________________________________________________

Týmto pokriveným obrazom Boha zväčša trpia ľudia, ktorí neboli nikdy prijatí, či už z dôvodov, že boli neplánovaným dieťaťom (náhodné počatie, otec si nedával "pozor", rodičia sa museli kvôli tehotenstvu zosobášiť, prípadne matka chcela ísť na potrat, ale zo strachu porušiť morálne imperatívy sa neodvážila a pod.).

Kľúčovým slovom, ktoré vystihuje prežívanie človeka je napríklad "nežiaduci", "nechcený". Táto predstava môže mať korene už v postoji matky voči vlastnému tehotenstvu. Stavy napätia podmienené stresom, úzkosť, bolesť, pocity hanby a pod. sa rôznymi spôsobmi prenášajú na nenarodené, ale neskôr aj na narodené dieťa. Zväčša ide tragické prípady, kedy túto "chybu", "omyl" dajú rodičia dieťaťu pocítiť, zvlášť v problémových situáciách. To zaručene vyvoláva v dieťaťu komplexy, pocity viny, zbytočnosti a môže mu to zničiť celý život. V snoch nechcených ľudí sa často odzrkadľujú smrteľné úzkosti, scény ohrozenia, prenasledovania, bezvýchodiskové bludiská,... Obraz Boha potom zodpovedá týmto pocitom. Dieťa a neskôr aj dospelý má problémy s dôverou v druhých ľudí, ale aj v Boha, ktorému sa podobne "nedá veriť".

"Nemohol Boh zabrániť tomuto môjmu trápeniu? Prečo vlastne som, ak nie som chcený(á)? Prečo som sa musel(a) narodiť? Bohu na mne rovnako nezáleží...", trápi sa takýto človek. Boh smrti vyvoláva existenciálnu životnú úzkosť aj preto, že je nevypočitateľný. Má moc v každom okamžiku prestrihnúť niť života a nechať človeka padnúť do priepasti smrti a zatratenia. Niekedy sa s tým spája pocit: "Takýto Boh ma špehuje a čaká len na to, že urobím chybu, ktorá ma bude stáť život." Životný postoj takýchto ľudí sa väčšinou javí ako beznádejný a zúfalý - "Najlepšie by bolo, keby bol všetkému koniec." Ak sa k tomu pridruží depresia, človek môže mať veľmi vážne problémy až suicidálné sklony.

Únik pred napätím z tejto situácie sa zväčša prejavuje v snahe zaistiť sa pred Bohom smrti spôsobom správania, ktorý charakterizuje perfekcionizmus v plnení povinnosti. Vlastný život, slabosti, potreby alebo túžby nie sú dovolené. Takéto kŕčovité držanie sa "ľahostajného" Boha môže byť niekedy vnímané ako prejav dôvery v neho. V skutočnosti je tento vzťah jednostranný: "Ja musím..., aby som nebol zavrhnutý..." [1]

Východiskom je vysporiadať sa s kľúčovými život odmietajúcimi posolstvami a vedome sa rozhodnúť proti smrti a pre vlastný život. Naučiť sa vnímať a veriť, že pre môj život sa rozhodol Boh, ktorý ma prijíma napriek všetkým okolnostiam a neúspechom. Je to však veľmi náročná práca, ktorá si zväčša vyžaduje pomoc duchovného sprievodcu alebo psychológa. V našom kultúrnom kontexte máme voči takejto pomoci predsudky, pričom zabúdame, že všetko, čo vieme o človeku je potrebné využívať na ceste k Bohu a stáva sa to pre nás Božím darom.